AK BY SA CESTOVATEĽ V ČASE V TÝCHTO DŇOCH NÁHODOU OCITOL V NIEKTOROM Z VÄČŠÍCH MIEST SRBSKA, BOLO BY PRE NEHO ŤAŽKÉ URČIŤ, V KTOROM ROKU ČI DOKONCA AJ DESAŤROČÍ SA PRÁVE NACHÁDZA. OKREM TECHNOLÓGIE POUŽÍVANEJ NA KOMUNIKÁCIU, ČASOVÉHO INTERVALU A PONIEKTORÝCH MÓDNYCH DETAILOV SA ŠTUDENTSKÉ PROTESTY ZA POSLEDNÉ TRI DESAŤROČIA OD SEBA LEN MÁLO ODLIŠUJÚ.
Belehrad je opäť svet – transparent, ktorý sa v týchto dňoch špacíruje na čele kolóny, je dieťaťom nápisu Belehrad je svet, ktorým študenti v roku 1996 vyjadrovali nádej, že sa veci v spoločnosti skutočne zmenia. Študenti, ktorí to plátno dneska pevne držia, vtedy prichádzali na svet.
„Ulica ako priestor účinkovania počas kolapsu starého systému sa ukázala byť efektívnejšia než inštitúcie ako ústava, parlament či súdy, ktoré mali počas 90. rokoch čoraz menší význam, keďže ich ovládal Milošević“ – uviedol Đorđe Tomić, bývalý bádateľ na Humboldtovej univerzite v Berlíne, vo svojom výskume Študentské protesty počas Miloševićovej éry.

Plyšová revolúcia
Dátum 9. marec 1991 je zapísaný veľkými písmenami v boji za demokraciu krajiny, ktorá na toto politické zriadenie aj ďalej čaká. V tomto boji prišli o život jeden demonštrant a jeden policajt.
Len pár mesiacov po prvých voľbách s viacerými politickými stranami po takmer polstoročí bolo v uliciach zrejmé, že o politickú spravodlivosť treba ešte dosť bojovať. Sprievod zaviedol líder Srbského hnutia obnovy (pôvodne: Srpski pokret obnove – SPO) Vuk Drašković, ktorý bol nespokojný so zaujatosťou a cenzúrou Televízie Belehrad (dnešná Rádio-televízia Srbska – RTS).
V dave, ktorý sa napriek silnému úsiliu polície dostal na Námestie republiky, sa však nachádzali ľudia s rôznym politickým zameraním, ale s rovnakým cieľom – pád režimu Slobodana Miloševića. Vrchnosť odpovedala občanom – ktorým mala slúžiť – tankami, vodnými delami a strelnými zbraňami.
O deň neskôr sa do boja zapojili študenti. Táto udalosť bola pomenovaná Plyšová revolúcia podľa vzoru pokojných protestov, ktoré niekoľko rokov predtým viedli k pádu komunistického režimu v Československu. Protest trval do 14. marca, teda do splnenia požiadaviek.

Vedenie Televízie Belehrad bolo vymenené, ako aj vtedajší minister polície. Drašković, ktorý bol zatknutý v prvú noc, bol prepustený. Bol zrušený aj zákaz vysielania televízii Štúdio B a rozhlasovej stanici Rádio B92, ktoré v tom čase predstavovali symbol vzbury.
Po roku sa študenti opäť zoskupujú, tentoraz pred budovou Belehradského rektorátu. Blokujú fakulty a žiadajú Miloševićovu rezignáciu, rozpustenie Parlamentu Srbska, vypísanie volieb a formovanie koaličnej vlády medzi vrchnosťou a opozíciou. Žiadajú tiež zverejnenie mien študentov, ktorí zahynuli v Chorvátsku, ako aj odstúpenie vedenia Belehradského študentského zväzu.
Blokády trvali od začiatku júna do polovice júla a bolo oznámené, že protest bude pokračovať aj v nasledovnom semestri. Táto pauza poskytla vrchnosti nadostač času na zmenu Zákona o univerzitách a ustanovenie zákazu politického aktivizmu vo vysokoškolskom vzdelávaní.
Klamlivá zima 96/97
Nastala doba, aby sa vykopol Sloba (pôvodná rýmovačka po srbsky: Došlo doba da se šutne Sloba) bol jeden z transparentov, ktorý stál nad hlavami vyše 10.000 študentov, ktorí denne počas 125 dní pochodovali ulicami Belehradu. Príčina, aby si 17. novembra 1996 na seba dali bundy a vyšli do ulíc – predovšetkým študenti v Niši a potom aj mládež v iných mestách – bola jasná: formovanie nezávislej komisie, ktorá by určila výsledky volieb.
Totiž v druhom kole lokálnych volieb vo väčších mestách zvíťazila opozičná koalícia Spolu (pôvodne po srbsky: Zajedno). Na druhý deň však víťazstvo vyhlásilo Miloševićovo Socialistické hnutie Srbska (pôvodne: Socijalistički pokret Srbije – SPS). Bolo zrejmé, že výsledky volieb boli zmanipulované.

Súčasťou požiadaviek bude neskôr aj odstúpenie rektora a študenta-prorektora Belehradskej univerzity. Hlavným motívom vzbury bol však pád Miloševićovho režimu, vlastne demokratizácia spoločnosti.
Vládnuci aparát mal v rukách všetky inštitúcie vrátane médií, ktoré boli v štátnom vlastníctve. Kvôli tomu boli na uliciach aj nápisy: Predám krém na neviditeľnosť! Opýtať sa v RTS. Signatár – študenti. (pôvodne po srbsky: Prodajem kremu za nevidljivost! Pitati u RTS-u. U potpisu – studenti.) alebo Televízia bojuje za pravdu! Mlčaním. (pôvodne po srbsky: Televizija se bori za istinu! Prećutno.).
Napriek tomu existovali médiá, ktoré boli majákmi slobody. Televízia Štúdio B a rozhlasové stanice Rádio B92 a Rádio Index teda pravidelne informovali o protestoch. Preto boli zakázané.
„Keď sa dopočujete o nejakých prekážkach na B92, vrchnosť vytočí telefónne číslo 92 a presvedčí sa, že žiadnych prekážok niet!“
(z publikácie Hluk v móde)
Ako akýsi deux ex machina prichádza misia OBSE, ktorá overuje správnosť volieb. Po niekoľkých „roztržkách“ bol prijatý Lex specialis – osobitný zákon uznávajúci výsledky volieb. Avšak pre nezhody v opozícii a Draškovićov prechod na stranu SPS-a, opozícia lokálnu vlasť neprebrala.
Tretia vlna demonštrácií, ktorá poznamenala toto desaťročie, sa začala v roku 1998, keď bol prijatý nový Zákon o univerzite, ktorý ešte viac obmedzil jej autonómiu, ale aj v dôsledku krízy na Kosove a Metóchii. Z tejto vzbury vzniklo hnutie Odpor!, ktoré vyrastie zo študentského hnutia na občianske a bude hlavným mechanizmom, ktorý dosiahne to, čo občianky a občania v uliciach požadovali – pád Miloševića.
Zdá sa, že začiatok nového milénia v Juhoslávii neprišiel 1. januára 1999, ale až 5. októbra 2000. Avšak aj o štvrťstoročie neskôr zostáva diskusia o 6. októbri a o tom, či vôbec niekedy svitol.
21. storočie
V medziobdobí študenti protestovali najmä proti zavedeniu bolonského systému vysokoškolského vzdelávania. Postupom času sa boj čoraz viac inštitucionalizoval, požiadavky boli kompromisnejšie, kým ťažisko boja sa sústredilo výlučne na študentské otázky – dostupnosť vysokoškolského vzdelania pre všetkých ľudí bez ohľadu na finančné možnosti.
Výraznú iniciatívu na vyjadrenie nespokojnosti voči problémom, ktoré sa netýkajú len študovania, podali mladí ľudia v roku 2017 – po prezidentských voľbách. Protest Proti diktatúre zrejme vznikol spontánne, na sociálnych sieťach zmobilizujúc veľké množstvo ľudí v rôznych mestách.
Táto nestrojenosť mala za následok nejasnú organizačnú štruktúru, a rovnako tak aj názorový odklon ideí. Problémov v spoločnosti bolo až príliš, takže sa aj tieto požiadavky rozplynuli. Od výmeny členov Republikovej volebnej komisie (pôvodne po srbsky: Republička izborna komisija – RIK) a Regulačného orgánu pre elektronické médiá (pôvodne po srbsky: Regulatorno telo za elektronske medije – REM), férových volieb, rovnomerného zastúpenia politikov v médiách, až po usporiadanie voličských zoznamov a zlepšenia životnej úrovne… Žiadna z požiadaviek nebola splnená.
O rok neskôr došlo k napadnutiu opozičného politika Borka Stefanovića, čo bolo prvotným spúšťačom druhej vlny protestov proti režimu. Prvé protestné mítingy niesli názov Stop krvavým košeliam. Neskôr názov zmenili na Jeden z piatich miliónov v reakcii na vyhlásenie Vučića, že žiadna požiadavka nebude splnená, aj keby sa na protestoch zišlo 5 miliónov občanov.

Študenti neboli iniciátormi týchto masových zhromaždení, ale aktívne sa ich zúčastňovali. A tak okrem pochodovania zablokovali Rektorát v Belehrade, a ich heslom bolo: Študenti nemlčia.
Oba protesty „priniesli ovocie“ – vznikom politických organizácií. Proti diktatúre sa pripojila k Aliancii pre Srbsko (pôvodne: Savez za Srbiju), ktorá v roku 2019 bojkotovala voľby. Skupina občanov 1 z 5 miliónov sa v roku 2020 zúčastňuje parlamentných volieb a belehradských volieb v roku 2024.
Protesty sa opakovali od soboty do soboty, kým neboli v marci 2020 prerušené z dôvodu šírenia pandémie koronavírusu. Vzbura pokračovala na terasách – búchaním hrncov.
Po zrušení mimoriadneho stavu sa konali voľby, ktorých výsledky vytiahli študentov a študentky, ale aj ostatných občanov a občianky do ulíc, teraz už tradične – ako po všetkých tých, ktoré sa realizujú v neférovom prostredí.
Tieto protesty, na rozdiel od predchádzajúcich, eskalovali násilie, keď bolo zahlásené znovuzavedenie zákazu vychádzania. Zneužitie právomoci a policajná brutalita zostali väčšinou nesankcionované.
Okrem iného v roku 2023 občania a občianky pochodovali aj proti násiliu. Dôvodom boli dve masové vraždy. Na Základnej škole Branislava Ribnikara v Belehrade maloletý strelnou zbraňou zabil 9 žiakov a ochrankára, tiež zranil ďalších 5 žiakov a učiteľku. O deň neskôr Uroš Blažić v Dubone a Malom Orašji zastrelil 9 a zranil 14 mladých ľudí.
Demonštranti žiadali odstúpenie zodpovedných a lepšiu kontrolu nad bulvárnymi médiami.

Pochodovanie pokračovalo až do konca roka, kedy sa konali parlamentné a lokálne voľby s pochybnou regulárnosťou. V tú zimu študenti blokujú ulice Belehradu organizujúc improvizovaný tábor.
1. novembra 2024 sa na zrekonštruovanej Železničnej stanici v Novom Sade zrútil prístrešok, ktorý usmrtil 15 prevažne mladých ľudí a dve osoby boli vážne zranené. Tri mesiace po tejto udalosti sa občania a občianky neustále schádzajú a takmer všetky fakulty sú zablokované.
Požiadavky sú jasné. A práve tým sa táto vzbura líši od predchádzajúcich. V dobre usporiadanej spoločnosti by mala byť zodpovednosť samozrejmosťou.
Požaduje sa zverejnenie kompletnej dokumentácie ohľadom rekonštrukcie železničnej stanice a zamietnutie žalôb na zatknutých a zadržaných počas protestov. Trvá sa aj na začatí trestného stíhania proti ľuďom, ktorí zaútočili na študentov a ich profesorov. A napokon sa žiada 20-percentné zvýšenie rozpočtu pre vysokoškolské vzdelanie. Oprávnene, pretože iba vzdelaní ľudia môžu rozvíjať túto krajinu a spoločnosť.
Potenciálny úspech môže zaručiť aj dobrá organizácia študentov. Demokratické vyjednávanie a pléna, vyhýbanie sa vyzdvihovaniu jednotlivcov v médiách, aby sa predišlo zacieleniu, služby, ktoré sa budú zaoberať logistikou, informovaním, bezpečnosťou a ďalšími nevyhnutnosťami – sú lekcie o blokádach, ktoré sa mladí ľudia naučili od svojich rodičov, ktorí boli študentmi v 90. rokoch minulého storočia. Okrem blokád, zhromažďovania a pochodov ako protestných foriem majú ako minulé, tak aj súčasné zoskupovania bohatý kultúrny program.
Študenti aj vtedy aj teraz majú podporu svojich profesorov, ako aj jednotlivcov, rôznych spoločností a poľnohospodárov, ktorá má pre nich veľký význam.
Spoločné menovatele
Televízory s katódovými trubicami a tieto ploché s LED obrazovkami by boli pre zmäteného cestovateľa v čase jasnou indikáciou v ktorej dobe sa ocitol. Keby však zapol program, ten by sa o niečo rozlišoval. Okrem toho, že by sa na obrazovke objavili rovnaké politické postavy – ibaže o niečo staršie – odkazy, ktoré vyslovujú, by sa veľmi nelíšili.
O ich demagógii by dôkladne informovali médiá – tie, ktoré majú Štokholmský syndróm, ale aj tie, ktoré vo svojej nestrannosti nevidia problém. Zmena vedenia Rádio-televízie Srbska je spoločnou požiadavkou protestov od roku 1991 – dodnes.
Ťažiskom odkazu by nebola diskusia o dôvodoch protestovania, ani hľadanie riešení, ale by sa logickým omylom argumentum ad hominem znevažovali tí, ktorí bojujú za spravodlivosť. Základom by bolo, že študentov nemotivuje túžba žiť v spravodlivej a demokratickej spoločnosti, ale to, že sú vraj financovaní istou cudzou mocou, ktorej cieľom je zvrhnúť vrchnosť a štátny poriadok. A vždy by to bola „hŕstka“.

Na druhej strane, namiesto tých skutočne zodpovedných by za mrežami sedeli mladí ľudia, ktorí len verejne vyjadrovali svoj názor.
Jednotlivé protesty v 90. rokoch spravidla neviedli k naplneniu konkrétnych požiadaviek, ale predstavovali silný 10-ročný tlak vôle občianok a občanov, ktorý eskaloval 5. októbra 2000. Hybnou silou – aj vtedy, aj dnes – sú mladí ľudia, ktorí odmietajú byť nemými pozorovateľmi reality, ktorá sa im deje.
V konečnom dôsledku tie rovnaké veci motivovali mladých ľudí v rôznych desaťročiach bojovať za to, čo považujú za dôležité, a čo by malo byť zásadné: sloboda, demokracia a lepší život.
Pridaj komentár & Dodaj komentar