Kultúra národnostných menšín patrí všetkým, preto by nemala byť zakuklená

KULTÚRA, KTORÁ SA UZATVÁRA DO SEBA, JE ODSÚDENÁ NA ZÁNIK. ČO MÔŽU NÁRODNOSTNÉ MENŠINY VO VOJVODINE UROBIŤ, ABY TOMU ZABRÁNILI?

Multikulturalizmus tvoria rôzne menšinové skupiny, ktoré žijú na rovnakom priestore, ale nemajú vzájomnú interakciu. Miešanie tých kultúr by znamenalo interkulturalitu, vysvetľuje Stanislava Marić Jurišin, profesorka na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade.

„Aby sme dosiahli interkulturalitu, musíme sa navzájom poznať,“ hovorí.

Uvádza príklad Rádio-televízie Vojvodiny, ktorá si zaslúži uznanie za vysielanie programov v menšinových jazykoch. Aby však bolo toto médium interkultúrne, je potrebné, aby každá relácia bola otitulkovaná. Takto by sa aj ostatní mohli naučiť hodnoty, ktoré má istá kultúra.

Prečo je dôležité kultivovať interkulturalitu?

Ak interkulturalita nie je dostatočne zastúpená, stáva sa, že nás naše odlišnosti (vy)desia, hovorí Marić Jurišin. Z toho dôvodu vznikajú konflikty, ktoré sa neriešia adekvátne. Vytvárajú sa predsudky a zmenšuje sa priestor na pestovanie kvalitných vzťahov.

Menšinové ústavy pre kultúru vo Vojvodine zohrávajú kľúčovú úlohu pri kultivovaní interkulturality. Poetka, esejistka, prekladateľka do a zo srbského/slovenského jazyka, tiež zodpovedná redaktorka literárneho časopisu Nový život Zdenka Valentová Belićová vysvetľuje, že tieto ústavy pre kultúru v porovnaní s inými menšinovými kultúrnymi inštitúciami majú odborné kapacity.

„V rámci ich činností existuje priestor a čas obrátiť sa ku kultúre aj iných národov a nadviazať spoluprácu, ktorá by sa potom preniesla medzi všetkých ostatných aktérov kultúry – či už vďaka logistike, avšak aj vďaka dobrému príkladu,“ vysvetľuje.

Ako vyzerá interkulturalita vo vojvodinských kultúrnych inštitúciách?

Stanislava Marić Jurišin hodnotí, že menšinové inštitúcie kultúry nerobia na zveľaďovaní interkulturality toľko, koľko by mohli, ale aj to, že ich viditeľnosť sa v posledných rokoch zvýšila. Tiež sa domnieva, že Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (ÚKVS) by mohol byť viditeľnejší a transparentnejší.

Zdenka Valentová Belićová ako pozitívny príklad interkulturality v činnosti tejto inštitúcie uvádza literárny program srbských básnikov prekladaný do slovenčiny .

Aby sme dôkladnejšie preskúmali, ako Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov pestuje interkulturalizmus, oslovili sme riaditeľku tejto inštitúcie Annu Spevákovú. Žiaľ, do zverejnenia tohto článku sa nám nepodarilo dohodnúť si stretnutie, ani získať jej komentár.

Riaditeľ Ústavu pre kultúru vojvodinských Rusínov (ÚKVR) Saša Sabadoš hovorí, že táto inštitúcia má dobrú spoluprácu s inými menšinovými inštitúciami kultúry. Tá sa prejavuje v organizovaní spoločných koncertov, viacjazyčných divadelných hier a iných spoločných projektov.

Ako príklad spolupráce uvádza okrúhly stôl, realizovaný pred mesiacom, na tému zachovania nehmotného kultúrneho dedičstva národnostných menšinových, ktorý zorganizoval Ústav pre kultúru vojvodinských Chorvátov.

Sabadoš zdôrazňuje dôležitosť spolupráce pri výmene skúseností, poukazujúc na to, že ona prispieva ku kvalitnejším programom tohto – inak najmenšieho – menšinového ústavu pre kultúru.

„Keď spolu vystupujeme pred štátom, myslím si, že tak sme silnejší, aby sme zabojovali za väčšie práva a možnosti na realizáciu našich projektov,“ vysvetľuje riaditeľ ÚKVR.

Ako sa môže zveľaďovať interkulturalita?

Zdenka Valentová Belićová poukazuje, že možných modelov spolupráce je veľa. Najatraktívnejšie sú však projekty, ktoré spájajú predstaviteľov rôznych kultúr. Spoločné výstavy, literárne večierky, zborníky, hudobné programy – to všetko sú príklady interkultúrnej spolupráce.

Takéto projekty majú potenciál osloviť oveľa širšie publikom, presahujúc rámec menšinovej komunity.

„Tiež prinášajú dôležitý odkaz – že dobré umenie nemá národnostný odznak. Dobré umenie musí mať univerzálny význam, alebo to jednoducho nie je umenie,“ názoru je Valentová Belićová.

Domnieva sa, že by bolo dobré, keby v rámci Pokrajinského sekretariátu kultúry, verejného informovania a stykov s náboženskými spoločenstvami existoval špeciálny program na financovanie projektov – akými sú napr. spoločné programy kultúrno-umeleckých spolkov a ich kamarátenie sa, alebo spoločné zájazdy.

„Mladí ľudia a ich vzájomné kontakty sú kľúčovým aspektom vo zveľaďovaní budúcnosti interkulturality. Keď sa mladí skutočne združia, neexistuje žiadna sila, ktorá by ich prinútila pohádať sa, a tieto vzťahy potom trvajú celý život,“ vraví Valentová Belićová.

Stanislava Marić Jurišin poukazuje na to, že zodpovednosť za rozširovanie interkulturality nenesú iba ústavy pre kultúru, ale aj iné väčšinové a menšinové inštitúcie. Ako pozitívny príklad uvádza možnosť žiakov naučiť sa menšinový jazyk s prvkami národnej kultúry – bez ohľadu na to, či k danej kultúre patria.

Organizovanie podujatí – akými sú rôzne food festivaly – sú, podľa slov profesorky Stanislavy, príkladom dobrej praxe medzikultúrnej spolupráce.

„Jedlo ľudí spája, je to niečo pozitívne a niečo, kde jazyková bariéra nepredstavuje problém,“ hovorí Marić Jurišin.

Dodáva, že okrem televízneho programu by bolo dobré, keby bolo viac divadelných hier otitulkovaných.

VIAC K TEJTO TÉME:

Prečo zakuklenosť nie je dobrá?

Stanislava Marić Jurišin pripomína, že interkulturalita neznamená asimiláciu. Strach z otvorenia sa druhým je neopodstatnený, pretože preberaním pozitívnych hodnôt druhých nič nestrácame, iba sa učíme a rastieme.

„Keď sa učíme o rozdieloch, učíme sa veľa o sebe. Takýmto spôsobom sa rozvíjame,“ tvrdí táto profesorka.

Multikulturalizmus – vysvetľuje – predstavuje základnú úroveň spolužitia, ktorá funguje na princípe tolerancie, no aj tá má svoje hranice. Po prekročení tejto hranice môžu nastať oveľa väčšie problémy.

Interkulturalita je na strane druhej založená na rešpekte, ktorý pochádza z poznania rozmanitosti a jej prežívania ako niečoho pozitívneho a zjednocujúceho.

Zdenka Valentová Belićová verí, že každé uzavretie do vlastných rámcov a nedostatočné poznanie toho, čo sa okolo nás deje – je katastrofálne. Hovorí, že kultúra atrofuje, ak sa uzavrie do seba. Tak ako človek psychicky a fyzicky chátra bez kvalitných vzťahov s inými ľuďmi, tak aj kultúra chradne bez interakcie a výmeny.

„S izolovanými ľuďmi a izolovanými menšinovými spoločenstvami sa dá najľahšie manipulovať. Svoju silu si uvedomíme až vtedy, keď si ju prostredníctvom početných sociálnych kontaktov potvrdíme a posilníme,“ podotýka táto poetka.

Saša Sabadoš hovorí, že kultúry menšín netreba žiarlivo strážiť. Zaslúžia si širšie publikum ako samotné ubúdajúce menšiny, čo je vidieť na výsledkoch sčítaniach obyvateľstva.

„Kultúry národnostných menšín patria konkrétnym komunitám, ale zároveň prislúchajú aj ku kultúram ostatných národov, ktoré tu žijú,“ pripomína Sabadoš.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: