Rozprávačský kód režiséra Ľubomíra Kocku z Ameriky pramení vo vojvodinskej Pivnici

Ľubomír Kocka, filmový a televízny režisér pôvodom zo Slovenska, teraz Američan, tohto leta znovu objavil Vojvodinu, ktorú kedysi tak dobre poznal. Zvlášť Pivnicu, v ktorej každé letné prázdniny v malých dávkach púšťal korene. Naposledy tu bol v roku 2007. Toto leto však znovu išiel po stopách svojho detstva a starého otca Michala Kocku, kazateľa Modrého kríža a maliara.

„ Môj starý otec bol Michal Kocka, kazateľ a maliar.  Narodil sa v roku 1896 v Kysáči, priženil sa do Pivnice. Zobral si Katarínu Imrekovú, vtedy Valihorovú, lebo jej prvý manžel zomrel v prvej svetovej vojne. Čiže môj otec, tiež Michal Kocka sa narodil v roku 1927 v Pivnici. Preto som vlastne chodieval do Pivnice k starým rodičom na prázdniny,” hovorí Ľubo, kým u Mirky Čániovej v Petrovci, kde ma privítal urobiť interview, chystá espresso.

„Preto pre mňa detstvo, vlastne od 11-tich mesiacov, lebo údajne to bolo prvé leto, keď ma sem doviezli, a každé prázdniny v škole boli tu. Keď som sa vracal v spomienkach na detstvo, mám pocit, že som vyrastal vo Vojvodine. Lebo keď ste desať mesiacov v škole, čo sa deje? Jedno to isté! Ale dva mesiace na dedine – to je každý deň je niečo iné!,“ končí myšlienku a podáva mi kávu s jablkovou pitou.

Predpokladám, že zákusok prichystala Mirka Čániová, ktorá toho času žije a pôsobí v Bruseli a ktorá je rodáčkou Ľubomíra Kocku. Práve Mirka a jej otec Miroslav boli sprievodcovia, ba dokonca organizátori Kockovho sliedenia po svojich koreňoch vo Vojvodine.

„Tu  chodím po svojich stopách z mladosti, ale chodím aj po stopách môjho starého otca.  On totiž bol kazateľom Modrého kríža. Stále som si myslel, modrokrížiari boli sekta, ale neboli. Bolo to akési hnutie pri evanjelickej cirkvi. Myslím si, že v 40. rokoch po druhej svetovej vojne to bolo zakázané. Ale keď som sem ako chlapec chodil, starý rodičia a ďalší ľudia stále chodili do tzv. zhromaždenia, čiže bolo to možno troška utajené. Keď som túto tému otvoril pred pivnickým farárom Jánom Zahorcom, zistil som, že vie toho veľa, podobne ako farárka Jasmina Kotasová-Medveďová v Silbaši,“ vysvetľuje môj spolubesedník a k vysvetľeniu dodáva aj to, že jeho starý otec bol maliarom, po ktorom zostali oltárne fresky znázorňujúce Poslednú večeru Ježiša Krista v kostoloch v Pivnici, Silbaši a Selenči, ako aj niekoľko obrazov s podobnou tematikou.

Práve po maliarskych stopách vlastného starého otca dva augustové týždne chodil Ľubomír Kocka, ktorého v kontexte bývalého československého filmu poznajú zvlášť podľa seriálov Škriatok a Horská služba.

„Toto je Posledná večera, obraz nad oltárom v Silbaši, ktorý namaľoval môj starý otec Michal Kocka v roku 1937,” ukazuje mi fotografiu fresky, ktorú urobil pri návšteve silbašského kostola a stretnutí s tamojšou farárkou Jasminou Medveďovou-Kotasovou a hovorí ďalej:

“Keď sme si obzreli vnútro kostola, s pani farárkou sme odišli do farského úradu, kde som si všimol ešte jeden obraz Kristus v pšeničnom poli so svojimi učeníkmi. Keď som ho zbadal, hovorím si: „Veď, môj starý otec takýto obraz maľoval.“ Pozriem na podpis a, hľa, na ňom píše „Kocka 1943”, čo je pre mňa absolútny objav. To isté je v Pivnici, teda v pivnickom kostole Poslednú večeru v roku 1937 tiež maľoval môj starý otec a zároveň obraz vo farskom úrade, namaľovaný v roku 1943.“

Ľubomír Kocka, vizuálny rozprávač po slovensky, storyteller po anglicky, sa chvíľku nad tými obrazmi zamyslel. 

“Asi po mne toľko veci nezostanú. Veď kto bude pozerať film natočený v roku 1990 alebo 2000?!  Chcem povedať, že človek, ktorý bol strašne jednoduchý, dokázal také veci, ako sú obrazy Poslednej večere v kostole v Pivnici, Silbaši a v Selenči vytvoriť. To sú neuveriteľné veci pre mňa!“, hovorí režisér, ktorý vo svojom filmovom portfóliu má viac ako dvadsať filmov a zo štyri televízne seriály.

“Myslím, že všetko umenie preskočilo generáciu môjho otca a parkovalo sa na mne.  Ak teda ja mám niečo, asi je to po mojom starom otcovi, ale takisto aj z rozprávania. Práve on mi rozprával všetky biblické príbehy. Keď to môj otec počul, nedovolil mu rozprávať ich,“ hovorí ďalej Ľubomír Kocka, všíma si však otázniky na mojej tvári a ihneď vysvetľuje, prečo k zákazu prišlo.

„Môj otec Michal Kocka maturoval na petrovskom gymnáziu v školskom roku 1946/1947. Bol v 14. Vojvodinskej údernej slovenskej brigáde a po skončení vojny, v roku 1948, odišiel do Československa študovať medicínu. Informbyro, nedobré vzťahy medzi Československom a Juhosláviou, odtrhnutie sa Juhoslávie od Sovietskeho zväzu a z ostatných vazalských štátov skončilo tak, že môj otec nemohol vidieť rodičov asi desať rokov.”

Odpije si z kávy a ďalej prezrádza štipku z (rodinnej) histórie:

“Z Juhoslovanov, ktorí sa v tom období našli na československom území, mnohí išli buď do väzenia alebo išli do Čiech do Jáchymova, do uránových baní, po ktorých ľudia nežili dlhšie ako päť alebo desať rokov. Našťastie, mojho otca takýto osud obišiel. Nikdy mi však nehovoril o tom, aký to bol ťažký život. Ale jeho mama, moja mamika v Pivnici, mi hovorila, že prišli ľudia ku nemu, dali mu šatku na oči a nadávali mu „ty, sviňa Titova“ a hodili ho do močiara. Dokonca, podľa rozprávania starej mamy, keď otec a mama šli do roboty, môj otec hovoril mame: „Choď po druhej strane ulice, keď budú strieľať, aby nestrieľali aj na teba.“ Chcem tým povedať, že otec môjmu starému otcovi nedovolil tie biblické príbehy rozprávať, lebo v tom čase v Československu nemohli ľudia ísť do kostola, nemohli byť veriaci ľudia. Veľmi ľutujem, že som si nemohol tých biblických príbehov vypočuť viacej, ale možno ten dar a inklinácia k rozprávke, – veď film nie je nič iné, než rozprávka či storytelling – je práve po mojom starom otcovi.“

„Hovoríte, že vám je ľúto, že ste si tých biblických príbehov nevypočuli od starého otca viac. Aký máte vzťah k náboženstvu a k cirkvi teraz, a aký ku komunizmu, resp. socializmu?,“ pýtam sa. Režisér Ľubo, ktorý pestuje vizuálny storytelling vo filme, takmer by sa dalo povedať aj vo svojom bezprostrednom verbálnom prejave, ihneď odpovedá ďalej.

Odporúčame aj: Ruženka Šimoniová-Černáková: Deti, ktoré sa vyučujú v menšinových jazykoch majú väčšie potenciály získať interkultúrnu citlivosť

„Moja mama chcela byť farárkou. Aj môj otec, aj moja mama boli vychovávaní vo viere, veď otec mal kazateľa – svojho otca. Ja, žijúc v Československu som vlastne bol vychovávaný ako ateista, čiže už keď som začal o svete rozmýšľať, už bolo asi neskoro. Možno nikdy nie je neskoro. Ale ja som ostal ateista. Komunizmus je niečím zvláštnym, lebo môj otec bol komunista vo vtedajšej Juhoslávii. Pamätám si, keď som ako žiak vypĺňal nejaký formulár a bolo potrebné uviesť straníckosť otca, povedal, že „áno, ale nepíš to“. To bolo vlastne o tom vzťahu medzi Československom a Juhosláviou,” hovorí a pokračuje:

„Tým, že som často bol tuná, vo Vojvodine, mal som absolútne inú optiku na Československo a československý socializmus.  Nikdy nezabudnem na to, keď mi – ako desaťročnému ročnému chlapcovi – Janko Hrček z Pivnice, ktorý je odo mňa desať rokov starší, povedal, že tam, kde sa nehýbu ľudia, kapitál a myšlienky, nemôže byť prosperita.  To mi zostalo na celý život a to bolo niečo úplne iné, ako bol socializmus v Československu. Vidiac, že socializmus nemusí byť taký, aký je v Československu mi otvorilo iný pohľad na to, čo sa tam žilo.“ 

V Amerike začínal absolútne od nuly, teraz už dvadasť rokov učí réžiu na SCAD

„Do Ameriky som prvýkrát odišiel v roku 1996. Potom som sa vrátil, lebo som dostal ponuku točiť seriál Horská služba, do ktorej som vtiahol aj Sinišu Bosančića z Maglića,“ odpovedá Ľubomír Kocka a nezabúda priblížiť jeho spoluprácu so Sinišom, ktorý bol v jeho triede v období, keď študoval réžiu.  

„ Siniša bol úžasný človek a bol taký dobrý počas štúdia v Bratislave , že som ho si prizval na tento projekt ako pomocného režiséra. Robil mi kasting, teda obsadzovanie na vedľajšie postavy. V jeho vekovej skupine našiel ľudí, ktorí sú možno teraz hercami vďaka Sinišovi.“

Ľubomír Kocka si na tento projekt spomína aj podľa toho, že, ako sám hovorí, začal nešťastne, keď pri obhliadke nahrávacieho terénu spadla helikoptéra, v ktorej bol. „Ale prežil som to. Iba na vysvetlenie: napriek upozorneniu, že helikoptéra je najnezodpovedenjšie lietajúce zariadenie, vydal som sa na obhliadku nahrávacieho teréna vo Vysokých Tatrách, keďže sa lokácia ináč nedala vidieť a ja som povedal, že nebudem písať technický a réžijný scenár, pokiaľ lokácie nevidím.”

Nakrúcanie sa muselo odložiť, ale režisér pracovať neprestal.

“Mám dom v horách v Kremnici na strednom Slovensku, kde som vlastne bol rehabilitovaný. Ležal som na posteli, Siniša chodil za mnou autobusom a spolu sme písali technický scenár. Inak, Siniša bol v tomto projekte dosť dlha, až do momentu, keď musel zo Slovenska odísť kvôli určitým okolnostiam,” hovorí.

To bolo v roku 1997. „V roku 1998 sa seriál vysielal a odrazu nič. Neprichádza žiadna ponuka. Treba poznamenať, že deväťdesiate roky neboli najproduktívnejšie roky vo filme a televízii Československa, od 1993 roku na Slovensku. Ale ja som stále robil – robil som seriál Škriatok, v ktorom hrala Tatiana Pauhofová, ktorá je dnes svetová herečka, známa napr. podľa Burning Bush, a ktorá vtedy mala 11-12 rokov. Čiže pre mňa deväťdesiate roky boli veľmi produktívne, ale koniec deväťdesiatych rokov som začal pociťovať to, čo moji kolegovia už žili asi 10 rokov, že niet roboty.”

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Vtedy  opätovne v ňom dozrieva rozhodnutie o odchode do Ameriky, kam konečne – zatiaľ natrvalo – odišiel v januári 2001. .

“Začal som na Floride, kde som založil filmovú spoločnosť, preto, aby som mohol ostať, lebo nemal som tam nikoho. Začínal som absolútne od nuly. Ale na Floride, a to berte ako pozitívne, bola a je strašne silná hyspanská komunita a tam sa preraziť nedalo,” hovorí o svojich začiatkoch v Amerike Ľubomír Kocka.

„V tom čase sa o mne dozvedeli v jednej súkromnej univerzite, ktorá chcela urobiť filmovú školu na pražský model. Bratislavská VŠMÚ je skoro ako kópia pražskej FAMU, s čím som mal skúsenosť, tak som začal na tom pracovať. No a odrazu bolo ticho. Potom som sa dozvedel, že v rámci univerzity, ale na zdravotníckej škole, nastal určitý problém a v takej situácii o zakladaní nového odboru prestali uvažovať. Keďže som do toho investoval veľa času a mojej multimediálnej produkcii sa nedarilo, tieto dva elementy boli motiváciou, aby som sa začal pozerať po práci v škole, čo bol taký plán B.  Poslal som niekoľko žiadostí na školy okolo Floridy. Jedna z prvých, ktoré odpovedali bola SCAD (Savannah College of Art and Design). Zavolali ma na interview a hneď som tam bol a zotrval som tu dodnes.”

Vizuálny storytelling v kontexte Ľubomíra Kocku

Na otázku, čo je vizuálny storytelling v jeho kontexte, režisér Ľubo odpovedá:

“Je to schopnosť vyjadriť sa čiste obrazom. V každej mojej režijnej triede v škole, v rámci predmetu Directing Narrative – čiže hraná réžia – študenti musia pripraviť finálny projekt vo forme 10-12 minútových filmov, v ktorých sa kladie dôraz na vyjadrenie myšlienky alebo emócií hlavne cez obraz.  Čiže aj študentov nútim k tomu, že keď majú tzv. dialogue driven story, aby ho odverbalizoval. Keď napr. postava povie, že je nahnevaná, nech to nepovie cez repliku, ale nech to ukážu obrazom,” hovorí a ďalej kompletuje svoj názor na rozprávanie príbehu obrazom:

“Obrazom to nemusí byť povedané len mimikou, gestom alebo telom pozíciou. Dá sa to vyjadriť aj kompozíciou a uhlom v obraze. To je vizuálny storytelling.  Pre mňa je film stále viac vizuálnym médiom ako dialóg.   Myslím si, že dialóg prišiel veľmi skoro do filmu. Keby prišiel o desať rokov neskôr, a nie v roku 1923, ešte väčšie ťažisko by bola na vizuálnom rozprávaní.”

V knihe Directing Lateral Movement in Film, ktorá mu vyšla v roku 2021 v kontexte vizuálneho storytellingu píše o stranovej orientácii postáv pred kamerou.

“Existujú tri duality stranovej orientácie: na ľavej strane je dominantná a na pravej strane submisívna, na ľavej strane je hrdina, kým na pravej delikvent, na ľavej strane je sympatická, na pravej strane je nesympatická postava. To je tieň to ‚vizuálne‘: keď chcete, aby divák sympatizoval s postavou, dáte ju na ľavú stranu. Alebo keď chcete divákovi nepriamo povedať alebo prepašovať informáciu, o tom, že hrdina bude mať “ťažký čas” s vami, dáte ju na pravú stranu, lebo bojuje so silným nepriateľom. To je tá kompozícia do hĺbky, týkajúca sa vizuálneho storytellingu a rozprávania príbehu, ktorá ma vždy fascinovala,” uzaviera môj spolubesedník. 

Režisér Ľubomír Kocka, Ľubo, ako mi navrhol, aby som ho oslovovala, aj pred tým, než som verbalizovala otázku, ktorú novinári takmer spravidla kladú – zmenili by ste niečo vo vašich filmoch zo začiatku kariéry, možno vsunuli viacej vizuálneho storytellingu, odpovedá na nevyslovený novinársky háčik:

„Raz sa ma jedna novinárka opýtala, či by som niečo zmenil na svojich filmoch. Absolútne bez rozmýšľania som jej odpovedal, že áno! Však sú filmy, ktoré ani nechcem vidieť a sú filmy, ku ktorým mám povedzme taký zhovievavosť vzťah, ale sú tam sekvencie alebo scény, ktoré nechcem vidieť. Prišiel som domov a rozmýšľam „Bože, čo som to ja povedal?! Chcel som sa jej zapáčiť, alebo čo?!“ Lebo by som nikdy nič nezmenil. Aj svojim študentom v škole hovorím, že film reflektuje to, čo ste boli v tom čase, keď ste ho robili. Film je absolútnym obrazom človeka a umelca, spisovateľa a režiséra, novinára. Reflektuje morálne hodnoty a životnú skúsenosť a preto by som nezmenil nič, aj keď tie niektoré filmy nemôžem vidieť.  Dejiny opravovať netreba. „