AJ TOHTO ÔSMEHO MARCA SME MALI EXTRÉMY V CHÁPANÍ ROVNOSTI. NA JEDNEJ STRANE, V ULICIACH MIEST, ČLENOVIA POLITICKÝCH STRÁN ROZDÁVALI ŽENÁM KVETY – PODPORUJÚC STEREOTYPY O „NEŽNEJŠOM“ A „KRAJŠOM“ POHLAVÍ. NA DRUHEJ STRANE – PO TÝCHTO ISTÝCH ULICIACH POCHODOVALI ŽENY TRVAJÚCE NA DORIEŠENÍ ZÁKLADNÝCH PROBLÉMOV RODOVEJ NEROVNOSTI.
Medzi nimi, v mori spoločenskej nespravodlivosti, sa vznáša aj vyhlásenie Aleksandra Vujina, podpredsedu odchádzajúcej Vlády RS, že je „šťastie, že v opozícii sú ženy, ktoré vedia, ako narábať s vajíčkami“, po tom, čo časť opozície hodila na predstaviteľov vlády vajíčka a dymovnicu.
Olga Pantić, študentka komunikačných štúdií a vzťahov s verejnosťou na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade, bola medzi študentkami, ktoré iniciovali myšlienku, aby sa Zhromaždenie Mesta Nový Sad kvôli tej vyhláške „zabalilo do trojobalu“. Presne 8. marca zorganizovali akciu Čo ženy dokážu s vajíčkami, kde 15-minútovému tichu a protestnému pochodu pridali aj o niečo radikálnejší nádych.
Urobili ste „praženicu“ z budovy mestského zhromaždenia? Ako ste na ten nápad prišli?
Olga Pantić: Predstavitelia vládnucej strany sa už roky vyjadrujú mizogýnne a prechádza im to. Rýchlo sa na to zabudne. Nie je to však len komentár, ktorým sa výzva k násiliu mizogýnnym postojom voči ženám. Vulinovo vyhlásenie rovnako bolo urážkou ako pre opozičné, tak aj pre vládnuce političky, kým médiá o ňom chabo informovali.
S kolegyňami sme sa rozhodli, že takéto vyhlásenie nemôžeme nechať bez následkov. Ak bojujeme proti všetkej nespravodlivosti, bojujeme aj proti takémuto vystupovaniu.
Ženy na našej fakulte sú o niečo radikálnejšie, takže sme si mysleli, že jeden protestný pochod toho veľa neurobí. Nápad nám dali občania po celom Srbsku, ktorí hádžu vajíčka po politikoch, s ktorými sú nespokojní, rovnako tak nás k tomu podnietila aj Vulinova hláška.
Zatiaľ čo miestne výbory Srbskej pokrokovej strany rozdávali ženám počas 8. marca kvety, základné problémy nerovnosti zostali bokom. Prečo je nebezpečné, aby sa 8. marec niesol iba v duchu darovania kvetov ženám?
Olga Pantić: Kvety pre mňa nič neznamenajú. To darovanie kvetov je ako cena útechy. Slúži na upokojenie situácie. Značná časť ľudí ani nevie, aký je zmysel toho dátumu.
Máš pocit, že sa tvoj boj ako študentky líši od boja tvojich kolegov – mužov?
Olga Pantić: Nevšimla som si žiadny rozdiel, keď polícia používa silu. V bulvároch si všímam viac útokov na moje kolegyne než na kolegov. Zdá sa mi, že kolegyne na našej fakulte sú radikálnejšie a ku všetkému pristupujú viac ochranársky.
Na jednom z protestov, keď som ako dozerajúca mala na sebe reflexnú vestu, mi muž rukou prešiel po vlasoch. Bol to pre mňa šok, pretože som nečakala, že sa ma niekto dotkne. Aj keď to jemu prišlo roztomilé, mňa to urazilo.
Protest 15 pre 15 v Belehrade sa skončil. Dojmy sa usadili. Ako sa teraz cítiš?
Olga Pantić: Cítim sa prázdno a zdieľam tento pocit so svojimi kolegami. Celé týždne nám hovorili, že sa stane niečo veľké. Vedeli sme, že prídu húfy ľudí, ale dúfali sme, že sa ten počet využije. Stalo sa však, čo sa stalo a všetci sme zostali akosi prázdni. Mojich rodičov a sestru zasiahla zvuková zbraň a dodnes ich bolí hlava. Po tom proteste nezostalo nič pozitívne – na rozdiel od protestov v Kragujevci, Niši a v Novom Sade na troch mostoch.
Ako vnímaš fakt, že štát má nelegálny nástroj a popiera, že ním disponuje, nuž nebojí sa ho zneužiť? Desí ťa to alebo ťa to motivuje k ešte väčšej zúrivosti a k pokračovaniu v tomto boji?
Olga Pantić: Vždy, keď ukazovali, že sa chystajú použiť silu a že im na nás, ako na národe, nezáleží – o to viac ma to motivovalo pokračovať. Pretože potom vieme, čo bude nasledovať, ak to vzdáme. Na nás všetkých budú ešte väčšie represie a útoky. Nemôžeme sa správať inak, keď sa k nám niekto takto správa.
Čiastočne sa bojím, pretože viem, čo môžu použiť a ako sa môžu správať. Ale to mi nijak nebráni v tom, aby som vytrvala vo svojom cieli.
Tráviš dni na fakulte, spíš na chodbe, tráviš hodiny na plenárnych zasadnutiach, pochoduješ z mesta do mesta, vyrovnaná si so stratou akademického roku. Prinášaš veľkú obeť. Čo ťa motivuje v tomto všetkom vytrvať?
Olga Pantić: Chodím na protesty už od strednej školy a vždy zostanem sklamaná, ako rýchlo skončia a ako sa nič neudeje. A potom opäť máme sklamanie, že sa to nikdy nezlepší. Ja si tak nemyslím a nie som podľa nátury pesimistka. Nechcem takto myslieť a neprajem si odtiaľto odísť. Chcem bojovať, aby som tu mohla zostať.
Motivuje ma toto množstvo ľudí, ktorí sa k nám pridali, ktorí sú s nami – verejne a v uliciach. Nikdy takáto masová účasť nebola.
Z Boru do Nišu som pochodovala. Bola to zatiaľ najlepšia skúsenosť v mojom živote. Cestou sme v takmer opustených dedinách stretávali babky a dedkov, ktorí nás vychádzali pozdraviť – dávajúc nám stravu a vodu. To ma motivuje, keď vieme, kto všetko stojí za nami.
