Žena s dušou v poliach

Katarína Labátová, žena so sedemdesiatimi siedmimi krížikmi na krku, ktorá celý svoj život prežíva v srdci báčskopetrovských polí, je stelesnením mnohých starších žien v Srbsku a vo Vojvodine, ktoré sa venujú poľnohospodárstvu. Už od mladosti cítila hlboké spojenie s pôdou, a práca na poliach bola jej vášňou ešte predtým, než vydajom vstúpila do poľnohospodárskej rodiny. Jej život, podobne ako životy mnohých iných žien, je poznačený tvrdou prácou, zriekaním sa a prekonávaním prekážok.

Keď sa Katarína vydala, prišla do rodiny, ktorá sa živila poľnohospodárstvom. Avšak jej manžel nebol poľnohospodár, po narodení syna a manželovej chorobe hľadala spôsob, ako predsa žiť život naplno a zároveň uniknúť od každodennej starostlivosti o chorého manžela.

“Ja som vlastne obyčajná žena, ktorá svoj život prežila v poliach a na roli. A tak som vychovávala aj syna. Nevšímala som si, či voľakto na mňa zle pozerá, len som si išla za svojim cieľom,” spovedá sa a dodáva: “Medzičasom manžel ochorel a ja som hľadala ventil. Potrebovala som vypnúť, lebo je veľmi ťažké byť stále s chorým človekom. Tak som sa rozhodla, že si kúpim traktor, hoci môj manžel bol proti tomu.”

Reakcie okolia boli rôzne. Niektorí ju obdivovali, iní závideli, ďalší hanili, ale Katarína si išla za svojim cieľom. Pracovala tvrdo, často bez obedňajšej prestávky, a často sa vracala domov neskoro – až po dokončení práce.

Medzi tými, ktorí Katarínu obdivovali, bol aj Pavel Hansman, novinár na dôchodku. Kedysi o nej písal do novín – fascinovaný jej nezdolnou vôľou a láskou k pôde. Jeho sestra sa s Katarínou kamarátila už roky, a Hansman si dobre pamätá časy, keď spolu zberali úrodu, “zhadzovali” alebo “mrvili” kukuricu – učili sa úcte k zemi a k tvrdej práci, ktorá prináša ovocie. Vždy ho dojímala jej neúnavná energia a vášeň, s ktorými sa starostlivo oddávala svojim poliam.

“Katarínu Labátovú, za slobodna Kišovú, som ešte ako dievku stretol najprv vo Vrbare. Postupom času som ju začal spoznávať ako manželku, ako nevestu, tiež ako matku – a to vďaka mojej sestre, ktorá sa s ňou kamarátila, neskôr aj spolupracovala. A najlepšie som sa s ňou zoznámil už ako s poľnohospodárkou,” hovorí Pavel Hansman.

V minulosti, keď život na dedine plynul v pomalšom rytme, poľnohospodárske práce neboli len povinnosťou, ale aj spoločenskou udalosťou. Celé rodiny, susedia, početní dedinčania sa spojili a spoločne obrábali polia, zbierali úrodu, stavali domy alebo sa starali o dobytok. Tieto chvíle spoločnej práce boli popretkávané smiechom, obohatené piesňami a rozhovormi – utužovali vzťahy a vytvárali vzácny pocit spolupatričnosti. Tak tomu bolo aj v Báčskom Petrovci, kde Katarína Labátová dodnes žije a pracuje.

“Katarína bola na čele všetkých poľnohospodárskych prác a keby za okolností, v akých pôsobila a v akých žila, z tej pôdy, ktorú vlastnila ona alebo jej manžel, predala alebo dala do árendy, tak by jej nikto nezazlieval. Ale ona pôdu nepredala, ani nedala do árendy, ale si kúpila traktor!,” dodáva novinár na dôchodku.

Poľnohospodárka Katarína s nezdolnou vôľou v srdci polí

Katarína veľmi mladá ovdovela. Zostala sama so synom po tom, čo jej manžel, kvadruplegik, ukončil svoje trápenie. Hoci ju strata zlomila, musela sa opätovne postaviť na nohy. Práca bola ťažká, zároveň liečivá.

Roky plynuli ako rieka – nezastaviteľne a neúprosne. Syn vyrástol, odišiel za svojim šťastím, no Katarína zostala verná svojej pôde.

Jej syn Rastislav, ktorý toho času žije na Slovensku, jej pomáha s ťažšími prácami. Katarína však stále miluje prácu na poliach a nechce sa jej vzdať. Pôda pre ňu znamená všetko, a práca na poli ju napĺňa, pomáha jej zabudnúť na bolesti.

“Dosiaľ rada sadám do traktora a pôda pre mňa znamená veľa,” hovorí Katarína Labátová a dodáva: “Keď odídem do poľa, nič ma nebolí – a keď som doma, tak ma voľačo aj pobolieva.”

No, nie je všetko také idylické, ako sa možno na prvý pohľad zdá.

Iste ako väčšina mladších farmárok, staršie ženy na vidieku čelia viac–menej podobným problémom, akými sú: nedostatok pozemkových práv, nedostatok prístupu k financiám, ktoré by im zabezpečili vyšší príjem a spoľahlivé zdroje príjmu, obmedzený prístup k doprave, t. j. preprave, obmedzený prístup k zdravotníckym a sociálnym službám, ako aj k službám starostlivosti o starších a deti. Vstup na trh práce predstavuje pre ženy na vidieku osobitnú prekážku. V obzvlášť ťažkej situácii sú ženy nad 50 rokov, ktoré predtým prišli o prácu alebo nikdy nepracovali, pretože na jednej strane nemajú pracovné ponuky a na druhej strane nemajú ani potrebné kvalifikácie pre novú prácu.

“Mimoriadne zraniteľnú skupinu tvoria staršie ženy na vidieku nad 80 rokov, ktorých je podľa posledného sčítania obyvateľstva v poľnohospodárstve v Srbsku 74.000 a spravidla žijú v tzv. domácnosti jednotlivcov. Sú pre spoločnosť takmer neviditeľné a sú ohrozené viacerými spôsobmi – čelia chudobe, pretože len zriedka majú pravidelný príjem alebo dôchodok, nevyužívajú v plnej miere sociálne a zdravotné práva a často čelia diskriminácii a v niektorých prípadoch násiliu, pretože spoločnosť ich neuznáva ako relevantných aktérov, ktorí môžu ovplyvňovať akékoľvek rozhodovanie v rodine alebo komunite,” hovorí Bojana Vujičić, koordinátorka Nadácie Ana a Vlade Divac.

Staršie ženy žijúce na vidieku sú vystavené rôznym formám diskriminácie. Tradične sa od nich očakávalo, že budú matky, ženy v domácnosti, budú pracovať na poliach a vykonávať iné práce súvisiace so životom na dedine.

Na toto obdobie si spomína aj Pavel Hansman.

“Keď sme mrvili kukuricu, a keď sa tá kukurica už dostala do košov na šopy, tak chlapi vychádzali hore do šopy, kým ženy do prachu. Žena od praveku bola vo väčšom prachu ako muž! A tak je tomu do dnešných časov, napriek tomu, že sa to klbko pomaly odkrúca – keď ide o postavenie žien. Ale mňa hnevá tá kytička kvetov  ku 8. marcu, lebo je to také vyhrávanie rovnoprávnosti, že až, a paradoxne – žena je ešte vždy tá menejcenná. Už či to bola taká poľnohospodárka v plnom nasadení, akou je Katarína Labátová, alebo istá učiteľka, inžinierka,” vysvetľuje.

Život oddaný pôde a prekonávanie prekážok nie je idylický

Z Pokrajinského sekretariátu pre poľnohospodárstvo, vodohospodárstvo a lesníctvo poukazujú aj to, že veľmi malý počet žien starších ako 65 rokov vlastní poľnohospodárske gazdovstvo, pretože poľnohospodárska pôda je spravidla vo vlastníctve mužov: “Keďže nie sú hlavami poľnohospodárskych gazdovstiev, ale vo väčšine prípadov sú jeho členkami, nemajú nárok na dôchodkové poistenie.”

Situácia sa v priebehu rokov zmenila a mladšie poľnohospodárky sú aj hlavami poľnohospodárskych gazdovstiev, vlastnia alebo prenajímajú poľnohospodársku pôdu, sú majiteľkami hospodárskych zvierat, a často sa registrujú aj na podnikanie v agroturistike na vidieku, informujú z Pokrajinského sekretariátu pre poľnohospodárstvo, vodohospodárstvo a lesníctvo.

Katarína je príkladom silnej a nezávislej ženy, ktorá sa nevzdala ani v ťažkých časoch. Je dôkazom toho, že ženy môžu byť rovnako úspešné v poľnohospodárstve ako muži, a že ich práca si zaslúži rovnaké uznanie. Podobným príkladom, ale so združenými silami sú pletiarky zo zlatiborskej dediny Sirogojno.

“Najlepší príklad, ktorý ukazuje, ako sa ženy z vidieka, a predovšetkým staršie ženy, naplno a so svojimi existujúcimi znalosťami a zručnosťami zapájajú do rozvoja nielen jedného odvetvia poľnohospodárstva, ale aj celej komunity a regiónu Srbska, sú pletiarky zo Sirogojna, ktoré sa v 60. rokoch 20. storočia združili v rámci Poľnohospodárskeho družstva v Sirogojne,” inšpiruje uvedeným príkladom Bojana Vujičić.

Využitím svojich pletiarskych zručností sa týmto ženám podarilo po prvýkrát samostatne zarábať peniaze bez toho, aby zanedbávali svoje povinnosti na farme a v domácnosti. Združením pletiarok v rámci družstva a vytváraním pridanej hodnoty využitím zručností, ktoré už majú, sa týmto ženám podarilo dosiahnuť zmeny nielen vo svojich domácnostiach, ale položili aj základy rozvoja samotného Sirogojna a celého Zlatiborského okresu.

“Uvedený príklad ukazuje, že aj staršie ženy môžu významne prispieť k hospodárskemu, kultúrnemu a turistickému rozvoju komunity a regiónu. Tvorcovia politík by si mali byť vedomí dôležitosti sociálneho aspektu politiky poľnohospodárskeho a vidieckeho rozvoja, a pri tvorbe verejných politík by mali zabezpečiť maximálne začlenenie nielen tejto, ale aj všetkých ostatných „zraniteľných“ kategórií vidieckeho obyvateľstva, pretože každá spoločnosť je natoľko silná, nakoľko sú silní jej najslabší členovia,” poukazuje Vujičić.

K vylepšeniu položenia žien v oblasti poľnohospodárstva prispieva aj uvedený sekretariát Autonómnej pokrajiny Vojvodiny, ktorý prideľuje nenávratné prostriedky registrovaným poľnohospodárskym podnikom.

“Prostriedky sa prideľujú prostredníctvom verejných výziev a v každom súbehu žena, ktorá je nositeľom registrovaného poľnohospodárskeho gazdovstva, získa pri ohodnocovaní viac bodov – v porovnaní s ostatnými podnikmi a aj percento nenávratných prostriedkov je vyššie pre podniky, v ktorých je žena majiteľkou poľnohospodárskeho gazdovstva,” vysvetľujú v tejto pokrajinskej inštitúcii, dodávajúc, že zaviedli aj nové opatrenie: podporu nepoľnohospodárskym aktivitám v gazdovstve, ktorým sa podporuje rozvoj turizmu v podnikoch, ktoré sú registrované ako vidiecke turistické ubytovacie jednotky.

No, nerovnoprávne položenie žien a patriarchálny model je na dedine naďalej silný a staršie ženy v poľnohospodárstve sa stále snažia napĺňať očakávania iných tým, že sa vzdávajú dedičstva v prospech synov, a napriek nízkym príjmom naďalej finančne podporujú svoje deti a vnúčatá, starajú sa o domácnosť a prácu mimo nej, a veľmi často si svojou prácou nedokážu zabezpečiť stály príjem.

“Je ťažké povedať, že ich znalosti a prínos sú oceňované, pretože v spoločnosti tradične podmienenej rodovými rolami sa od nich takéto správanie očakáva – dokonca aj priamo vyžaduje,” uzatvára Bojana Vujičić, koordinátorka Nadácie Ana a Vlade Divac. “ Nemôžeme očakávať, že zmeny prídu zhora a výlučne od tvorcov verejných politík. Každý z nás je individuálnou hybnou silou a nositeľom zmien. Ako náhle sa budú meniť naše postoje a očakávania od starších ľudí všeobecne, tak budú postupno-prirodzene prichádzať aj samotné zmeny.”

Projekt Jeden deň v topánkach menšiny sa realizuje v rámci Programu malých mediálnych grantov financovaného Veľvyslanectvom USA a administrátorom je Nezávislé združenie novinárov Srbska. Názory, stanoviská a závery vyjadrené v projekte nemusia nevyhnutne vyjadrovať názory NUNS-a  a Veľvyslanectva USA, ale výlučne názory autora.