Realita pod mikroskopom Spoločnosť

Spolky slovenských žien tradične pestujú tradíciu

Ony vyšívajú, pletú, šijú, pripravujú staré jedlá, robia výstavy, navštevujú kultúrne manifestácie, organizujú prednášky, vydávajú knihy. Vlastne členky spolkov slovenských žien zachraňujú pred zabudnutím a emancipujú, a to takmer už celé storočie.

Spolok petrovských žien začal so svojou prácou v roku 1921. Aj keď jeho činnosť bola niekoľkokrát prerušovaná, v roku 2002 na iniciatívu Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec novinárka Anna Dudášová znovu zoskupila ženy. Súčasná predsedníčka Katarína Rašetová je v tejto organizácii viac ako 13 rokov. O svojom spolku hovorí so širokým úsmevom.

,,Môžem sa realizovať na viacero spôsobov. Som so ženami. Máme výlety, vymieňame si recepty. Organizujeme našu zábavu v novembri. Týmto spôsobom sa kamarátime, stretávame, navštevujeme. Podporujeme sa navzájom,“ uvádza Rašetová čo všetko pre ňu predstavuje táto skupina päťdesiatich ľudí.

udruženja slovačkih žena

Spolok žien v Hložanoch bol založený v roku 1934 a odvtedy pracoval s prestávkami. V roku 2004 znovu začína so svojou prácou a má nové meno Slovenka. Podnetom na opätovné oživenie bol folklórny festival Tancuj, tancuj.

,,Organizátori poprosili niekoľko žien, aby kvôli sviatku usporiadali nejakú väčšiu výstavu. A tak sme sa zoskupili a urobili peknú výstavu v základnej škole. A vtedy sme si povedali, že by sme sa mali stretávať častejšie,“ spomína predsedníčka tohto združenia Viera Miškovicová.

Cieľom spolku je, aby sa stretávali, pracovali na zachovávaní tradície, organizovali spoločensko-úžitočnú prácu a kultúrny program, spolupracovali s ostatnými spolkami. Riaditeľka Múzea vojvodinských Slovákov Anna Séčová-Pintírová uvádza, že spolky, bez ohľadu na národnostnú príslušnosť, majú dôležitý význam pre spoločnosť a na záchranu prvkov národnostnej identity.

,,Členky presne vedia, čo je príznačné pre ich národnostnú lokálnu komunitu a práve na tých prvkoch budujú svoju činnosť. Okrem toho, že sa snažia zachovať národné piesne a tance, pestujú svoj jazyk, národný oblek, tradičné remeslá alebo národné jedlá. A práve ony sú nositeľkami nehmotného kultúrneho dedičstva. Presne vedia ako pripraviť herovky, rejteš alebo iné jedlo. Alebo ako sa zhotovuje nevestin veniec, čo sa vyšíva na hruď mužskej košele,“ uvádza táto etnologička.

EMANCIPÁCIA ALEBO NIE?

Sociologička Jelena Riznićová z feministického kolektívu Ženská solidarita venuje pozornosť postaveniu žien na dedine. Ženy sa považujú za členky domácnosti, ktoré napomáhajú, vykonávajú bezkonečné množstvo prác, ktoré sa ako práca nehodnotia, čo znamená, že nie sú poistené a chránené. Na prvý pohľad sa remeslá, ktorými sa ženy v spolkoch zaoberajú môžu považovať za patriarchálne.

,,Ale z druhej strany, musíme brať do ohľadu to, že sa ženy z núdze rozhodujú pre podnikateľstvo, lebo nemajú inú možnosť. Tiež si myslím, že je veľmi dôležité, aby sa ženy zblížili a podelili sa o svoje skúsenosti,“ uvádza Riznićová.

udruženja slovačkih žena
Jelena Riznićová / Foto: zo súkromného archívu spolubesedníčky

Táto sociologička vysvetľuje, že je pravda, že táto činnosť patrí do patriarchálneho rámcu, ale pravda je aj to, že sa zakaždým tieto ženy zblížia a Riznićová v tom vidí niečo dobré, čiže sieť podpory.

,,Myslím si, že je spolok často iba len výhovorka na kamarátenie a trávenie viac času mimo toho štandardného rámcu. Je to vychádzka do nejakej verejnej sféry, možnosť zblížiť sa. A je to pekné a emancipačné, že sa ženy zbližujú,“ vysvetľuje Riznićová.

Riaditeľka múzea vojvodinských Slovákov Anna Séčová-Pintírová, pripomína, že založenie spolku žien pred stými rokmi bol každopádne emancipačný čin.

Spolky zakladali slobodnícke a edukované ženy, jedným z cieľov bola samozrejme aj edukácia a posilnenie postavenia žien. Často bol napríklad organizovaný kurz šitia, kde aj ženy mali možnosť naučiť sa toto remeslo, a neskoršie zarábať pre svoju rodinu a získať tým významnejšie postavenie v rodine a v spoločnosti,“ vysvetľuje táto etnologička.

Napriek názvu tejto organizácie Spolok petrovských žien muži sú vítaní. Vlani boli štyria, teraz sú dvaja, vysvetľuje predsedníčka Katarína Rašetová.

,,Oni sa zapájajú. Najmä keď varíme svadobnú kapustu. Tu nám veľmi pomáhajú okolo kotlov. Sú aktívni. Keď máme veľa hostí, pripravujú stoly, stoličky, okolie,“ uvádza Rašetová a dodáva, že muži pomáhajú aj pri doprave, no majú aj členku, ktorá má kombi a tiež pomáha.

Spolok Slovenka, okrem iných činností, usporadúval aj prednášky, pracoval na afirmácii žien a rozvoji ženského podnikania. Miškovicová uvádza, že také dielne sa už neusporadúvajú, lebo v spolku niet mladších žien.

,,A staršie to nepotrebujú. Spolky žien proste starnú. Mladé ženy majú iné potreby. Inak sa stretávajú. Sme vekovo staršie a nepotrebujeme sa afirmovať. Častejšie navštevujeme domovy pre seniorov. Čas prináša iné záujmy,“ vysvetľuje táto predsedníčka.

MÁLO MLADŠÍCH

Viera Miškovicová je aj predsedníčka Asociácie slovenských spolkov žien, ktorý bol založený v roku 2006 a zhromažďuje 20 spolkov.

,,Všimla som si, že trochu viac mladších žien je v Jánošíku a v Lugu. Mladé ženy sa proste nezapájajú,“ vysvetľuje spolubesedníčka Storytelleru.

udruženja slovačkih žena

Miškovicová uvádza generačný konflikt ako jeden z dôvodov nezáujmu mladších žien. No predsedníčka Spolku petrovských žien Katarína Rašetová, si myslí, že roky s tým nemajú nič spoločné.

,,Žiaľ máme málo mladých. Iba tri, štyri ženy majú menej ako 50 rokov. Ale dobre, sme na dôchodku. Vtedy, keď som sa ja zapojila, nebola som dôchodkyňa,“ hovorí Rašetová a dodáva, že ani ostatné členky nečakali dôchodok, aby sa zapojili.

Riaditeľka múzea vojvodinských Slovákov je optimistická. Storočné spolky predsa nezaniknú, lebo ženy odjakživa pestovali tradíciu. Spolok musí byť pevný, ale musí mať otvorenú náruč pre nové ženy a idey.

,,Samozrejme, že najprv musíme mladšie ženy naučiť, aby mohli pokračovať ďalej. No ženy boli vždy tie, ktoré pestovali tradičné hodnoty, a myslím si, že sa vždy nájdu ženy, ktoré budú pokračovať v práci spolku,“ vyznačuje Séčová-Pintírová.

Ženy boli vždy tie, ktoré pestovali tradičné hodnoty, a myslím si, že sa vždy nájdu ženy, ktoré budú pokračovať v práci spolku.

Anna Séčová-Pintírová

Preto je nevyhnutné začať od najmladších, aby sa prvky národného kultúrneho dedičstva chápali ako časť nás samých, vysvetľuje Séčová-Pintírová a dodáva, že niektoré združenia koncipujú svoj program tak, aby zahŕňal aj aktivity s deťmi. V tejto informačnej spoločnosti musíte byť vynaliezavý a vedieť si poradiť s aktivitami a prilákať mladších účastníkov.

,,Zaujímavé sú dielne, kde môžete dotknúť kolovrat, hrnčiarsky kruh, kúdeľ a vyskúšať si pradenie, sadnúť si za tkáčske krosná a tkať alebo hrať sa so šúľkami. Spolok žien určite vnímam ako partnera v projektoch múzea. Spolky sú tiež oporou vychovávateľkám a učiteľom. A práve tu sa vidí ich prínos spoločnosti,“ vysvetľuje spolubesedníčka Storytellera.

STOROČIE SEBAÚCTY

Spolok petrovských žien a Slovenka nie sú jediné slovenské spolky, ktoré vznikli v minulom storočí. Dokonca väčšina slovenských spolkov žien je historickým fenoménom.

V roku 1920 v Kovačici bola založená spoločnosť, aby sa Slovenky mohli vzdelávať rovnako ako aj v ostatných častiach Európy. Nasledovný rok boli založené spolky v Kysáči, Starej Pazove ako aj Spolok petrovských žien, ktorý pri príležitosti stého výročia vydal knihu Sto rokov spolku žien v Petrovci, ktorej prezentácia bola vo februári bežného roku.

V Padine bol prvý spolok žien založený v roku 1923. Dokument z roku 1930 z Dobanoviec svedčí o usporiadanom výšivkárskom kurze, ktorý bol vtedy organizovaný. Petrovčanky si ôsmeho marca v roku 1931 založili spolok so 67 ženami. V Pivnici bol spolok založený v roku 1933. Spolok Priatelia detí bol založený v roku 1938 v Laliti a mal humanitárny cieľ.

Zdenka-Valentová Belićová vo svojom texte hovorí o rozkvete ženských spolkov v tomto období, ktorý bol ovplyvnený veľkou túžbou po emancipácii a potrebou zachovať slovenskú národnú identitu v Uhorsku. Inšpiráciou bol prvý spolok takéhoto typu – Živena z druhej polovice 19. storočia.

„Nech z dnešného hľadiska vtedajšie výsledky ženských spolkov pripadajú akokoľvek skromné, je dôležité si uvedomiť, že bez nich by sme ani dnes nemohli hovoriť o nových oblastiach boja a získavaniu nejakých väčších práv pre ženy na týchto priestoroch,“ uzaviera Valentová-Belićová.

Titulná fotografia: Ženski muzej u Novi Sad

O autorovi/ke & O autoru/ki

Sanja Đorđević and Zo srbčiny preložila Edita Povolná Kmeťková

Pridaj komentár & Dodaj komentar

Kliknite sem, ak chcete pridať komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.