Magločistač: Nárast domáceho násilia v Subotici počas COVID-19 roku

Údaj, že sa v Subotici počas roku 2020, poznačenom epidémiou koronavírusu, alarmujúco zvýšil počet prípadov domáceho násilia prihlásených Stredisku pre sociálnu prácu, možno čítať ako ďalšiu zo série informácií v oblasti čiernej štatistiky, na ktoré sme si zvykli a voči ktorým sme sa preto stali ľahostajnými, píše portál Magločistač.

A to sú len zaregistrované prípady, ktoré skončili v spisoch rôznych inštitúcií. Vlani ich bolo v meste na severe Báčky, podľa údajov Pokrajinského ústavu sociálnej ochrany úhrne 901, čo je o tretinu viac v porovnaní s rokom 2019, keď bolo zaevidovaných 606 prihlásených prípadov.

S istotou však možno povedať, že tieto čierne štatistické údaje sú v skutočnosti najmenej dva, ak nie trikrát horšie ako oficiálne údaje. Pretože je pre obeť ťažké rozhodnúť sa nahlásiť násilie, o čom svedčia výskumy.

„Oficiálne údaje sú alarmujúce a v skutočnosti sú ešte horšie, pretože v priemere sa žena pokúša opustiť násilníka sedemkrát,“ varuje Jasmina Kneževićová, doktorka psychologických vied, ktorá sa okrem výskumnej venuje aj terapeutickej práci v subotickom Psychologickom centre ProAktiva.

Núdzový stav ako „spúšťač“

Keď pozorujeme podľa mesiacov, najvyšší počet hlásení o domácom násilí Stredisko pre sociálnu prácu v Subotici v júni zaznamenalo – až 112, ale hodnoty vyššie ako priemerné boli zaznamenané v marci, máji, júli – 92 a v apríli – 81 prihlásených prípadov.

Pokiaľ ide o druh násilia, najčastejšie sú evidované formy psychického a potom fyzického násilia, vyplýva to z údajov Pokrajinského ústavu sociálnej ochrany.

Štatistiky ďalej hovoria, že obeťami násilia sú prevažne ženy a páchateľmi násilia sú muži, či už súčasní alebo bývalí manželský, tj. mimomanželský partner.

Je devastujúcim údajom, že nasledujúca kategória v štruktúre je násilie detí voči rodičom, pokiaľ ide o dospelé obete, čiže, rodičia proti voči deťom, pokiaľ ide o maloleté obete, čo potvrdzuje aj doktorka Jasmina Kneževićová:

„To, čo vidíme v psychologickej praxi, nie sú iba dyady mužov a žien, ale všímame si rôzne formy iného domáceho násilia. K deťom je páchané veľa násilia voči rodičom a nedávno som mal niekoľko situácií domáceho násilia, a to brata voči sestre alebo sestry voči sestre. Bohužiaľ, to sú úplne nefunkčné a neprimerané ventily napätia a hnevu, s ktorými si nevieme rady, najmä ľudia, ktorí nie sú pripravení vyhľadať odbornú pomoc.“

Ako vysvetľuje Dr. Kneževićová, život v podmienkach Covid-19 silne ovplyvňoval všetky aspekty nášho života – osobné, profesionálne i spoločenské, a mnohé potreby boli zmarené. Nová realita, v ktorej žijeme už rok, nás nevyhnutne posúva do akejsi psychickej krízy a naša reakcia na ňu závisí predovšetkým od toho, ako sme predtým psychicky fungovali:

„Ak sa ľudia kedysi starali o svoje mentálne zdravie, ak sa o seba starali aspoň trochu, investovali do svojho rastu a rozvoja, relatívne dobre „prešli“. Avšak všetci tí, ktorí mali pred Covidom nejaké ťažkosti, ktorí predtým neboli zvyknutí rozpracovávať svoj emocionálny život, ktorí používali represie a utekajú zo svojich emocionálnych zážitkov, v celej tejto situácii dopadli veľmi zle, čo významne prispelo k niektorým negatívnym účinkom pre mentálne zdravie. Preto zaznamenávame mnoho depresívnych a úzkostných reakcií a tiež syndróm vyhorenia.“

Ženy a dospievajúci najviac ohrození

Počas životných okolností s Covid-19, a najmä počas núdzového stavu, ktorý trval v Srbsku od 16. marca do 6. mája 2020, najviac trpeli ženy, pretože, ako hovorí Dr. Kneževićová, boli v pozícii, že musia poskytnúť pomoc a podporu deťom, manželom, starým rodičom, chorým členom rodiny, zároveň sa museli postarať o svoju prácu, domácnosť.

„Ženy mali oveľa viac povinností a zodpovedností ako predtým, a keď k tomu pripočítame skutočnosť, že výskumy ukazujú, že sú emočne menej stabilné ako muži, vyplýva z toho záver, že z celej situácie vyšli veľmi, podmienečne, zničené. Akonáhle sa mimoriadna situácia zmiernila, po ktorej nasledovalo otvorenie po núdzovom stave, u tých žien, ktoré boli príliš strnulé, tuhé a plné konfliktov, prišlo k „prepuknutiu“. Keď pretiekla posledná kvapka z pohára, rozhodli sa nahlásiť násilie,“ vysvetľuje doktorka Kneževićová.

Ak boli ženy najzraniteľnejšie, dospievajúcich považuje za nasledujúcich najzraniteľnejších, pretože ich socializácia bola doslova prerušená:

„Ich vychádzky sa teraz obmedzujú na tajné večierky a opíjanie, to je ich spôsob ventilovania, čo však nie je prirodzený proces socializácie, ktorý je nevyhnutný na to, aby z človeka vyrástlo sociálne stabilné zdravé stvorenie.“ Ak je to navyše adolescent, ktorý žije v nefunkčnej rodine, potom je to úplne zlá situácia.“

Subotica bez neinštitucionálnych kanálov podpory obetí násilia

Strach, hanba, vina, nepoznávanie postupov, nedôvera k inštitúciám, neefektívnosť systému, sekundárna viktimizácia, ekonomická závislosť a neistota z konečného výsledku – to sú niektoré z hlavných dôvodov, pre ktoré je pre obete násilia ťažké urobiť prvý krok z bludného kruhu agresie a prihlásenie šikanovania.

Všetky tieto faktory naznačujú potrebu vybudovať systém podpory obetí násilia, a to inštitucionálneho i ešte viac mimoinštitucionálneho, najmä preto, že páchatelia vykonávajú systematickú kontrolu izolácie.

Prax ukazuje, že ženy ako najpočetnejšie obete násilia v takýchto situáciách nevedia, čo majú robiť, nepoznajú svoje práva, vôbec netušia, čo môžu počas celého procesu očakávať, a prvá otázka, na ktorú narážajú, je, na koho sa obrátiť.

Strediská pre sociálnu prácu o násilí zisťujú dvoma spôsobmi – priamo, tj. v priamej práci s užívateľmi ich služieb, pričom ich povinnosťou je otvoriť prípad z úradnej povinnosti o akejkoľvek znalosti násilia a informovať políciu a prokuratúru, alebo nepriamo, tj. prostredníctvom oznámení polícii, prokurátory, občanov a mimovládnych organizácií. V praxi je dominantný nepriamy spôsob zistenia násilia a vo väčšine prípadov sa obeť najskôr obráti na políciu.

Až potom vznikajú problémy. Jednak preto, že naša spoločnosť stále nereaguje dobre na nahlásenie násilia, a potom aj preto, že inštitúcie z pohľadu obete konajú príliš pomaly a neefektívne. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že jedna tretina zavraždených žien sa predtým obrátila na oficiálne inštitúcie systému.

Ako uzavreli účastníci nedávnej panelovej diskusie „Kruh podpory“, ktorú organizovala novosadská organizácia IRIDA, najslabším článkom celého procesu je nedostatok odpovedí na otázku – čo po nahlásení násilia?

Práve túto medzeru zapĺňajú mimovládne organizácie, ktorých primárnou úlohou je pomáhať obetiam násilia, aby čo najjednoduchšie prešli celým procesom a vopred sa pripravili na to, čo ich čaká.

Na úrovni Srbska existuje Sieť „Ženy proti násiliu“, ktorá od roku 2005 združuje špecializované ženské mimovládne organizácie, ktoré poskytujú ženám individuálnu podporu – od SOS liniek, cez poradenstvo, útulky, krízové ​​centrá až po bezpečné domy.

Sieť pozostáva z 24 organizácií, ktoré fungujú na základe práce piatich regiónov, a jedným z nich je Sieť SOS Vojvodina, ktorú opäť tvorí šesť organizácií, ale žiadna zo Subotice (!), ale z Nového Sadu (Iz kruga – Vojvodina, SOS Ženski centar), Sombor (Ženska alternativa), Zrenjanin (Zrenjaninski edukativni centar), Kikinda (Centar za podršku ženama), Novi Bečej (Udruženje Roma Novi Bečej – SOS telefon na jezicima nacionalnih manjina).

Význam týchto mimoinštitucionálnych podporných kanálov sa najjasnejšie prejavil počas núdzového stavu, keď boli linky SOS často jediným bodom podpory žien, ktoré sa stali obeťami násilia.

„Podľa našich záznamov sa nám vlani ozvalo trikrát viac žien ako v rovnakom období roku 2019, veľa z nich prvýkrát, najmä počas núdzového stavu. Ich hlavným problémom bolo, ako sa vôbec vynájsť v systéme. Buď neexistovali žiadne informácie, alebo boli skromné ​​a neoverené, najmä tie, ktoré sa týkali stredísk pre sociálnu prácu, ktoré nemali smernice o tom, ako poskytovať služby za zmenených okolností. Každé stredisko zvládlo situáciu ako bolo v ich silách, takže niektoré prijímali obete násilia, iné im telefonovali, zatiaľ čo terénne návštevy neboli možné “, informuje Mirjana Mitićová z Autonómneho ženského centra.

Počas tohto obdobia napríklad veľa žien volalo, aby sa informovali, ako by mal model stretania dieťaťa s druhým rodičom fungovať za mimoriadnych okolností, keďcez víkend platil zákaz pohybu.

„Na takúto otázku by mali mať odpoveď strediská pre sociálnu prácu ako opatrovnícke orgány, ktoré však nemali, rovnako ako dve príslušné ministerstvá, ktoré dodnes na náš dopis neodpovedali. Podobná situácia však bola aj inde. V Chorvátsku dalo príslušné ministerstvo odporúčanie „riadiť sa zdravým rozumom“. To je v poriadku, keď hovoríte o normálnych rozvodoch, ale pokiaľ ide o násilie, nemožno očakávať, že sa rodičia budú vedieť dohodnúť,“ hovorí Mirjana Mitićová.

Isidora Paklar z Iniciatívy pre rovnosť, inováciu a sociálnu angažovanosť IRIDA tiež potvrdzuje, že podpora je pre obete násilia vždy zásadná. Táto organizácia v súčasnosti realizuje projekt „Násilie je vždy izolácia“, ktorého cieľom je priblížiť SOS kontakty a ďalšie ochranné mechanizmy čo najväčšiemu počtu žien s cieľom, aby sa dostali z kruhu násilia.

Prečítajte aj: Senta: Od začiatku epidémie viac ako 500 nakazených korona vírusom

„Súčasťou aktivít projektu je nalepenie plagátov s jasne viditeľnými telefónnymi číslami, na ktoré môže zavolať každá žena, ktorá trpí násilím. Začiatok tejto akcie sa zhodoval so začiatkom pandémie. Podľa spätnej väzby od mimovládnych organizácií, ktoré koordinujú prácu linky SOS a poskytujú priamu podporu, sa počet hovorov v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka strojnásobil. To nám hovorí, že telefónne čísla sa dostávajú k tým, ktorí ich potrebujú,“ uzaviera Isidora Paklar.

Prevencia je kľúčová

Kľúčom k prevencii je zníženie násilia vo všeobecnosti a potom domáceho násilia. Všetko ostatné je iba náprava následkov, ktorá enormne vyčerpáva kapacity spoločnosti ako celku a nevedie k vyriešeniu podstaty problému.

„Nás iba čaká psychicko-hygienické práca a štát tam bude musieť niečo urobiť. Naši ľudia psychologicky dobre nerozpracovali predchádzajúce posttraumatické stresy, ktoré mali, od vojen po bombardovanie. Keď k tomu pridáme skutočnosť, že neexistuje kultúra, ktorá by podporovala rozvoj duševného zdravia, že nemáme dostatok odborníkov, ktorí by sa zaoberali mentálnou hygienou, a ako národ ťažko znášame neistotu, prichádzame k záveru, že sme všetci časované bomby. Ľudia sú už zo všetkého veľmi unavení a chcú sa vrátiť do normálneho života,“ hovorí na záver doktorka Jasmina Kneževićová, ktorá zdôrazňuje, že psychológovia nikdy viac nemali práce ako je tomu dnes.

Mirana Dmitrović (Magločistač)

Projekt „Život na lokáli s Covid-19“, ktorý realizuje portál Családi kör v spolupráci s portálmi Storyteller a Magločistač, získal podporu Vlády Švajciarska v projektu „Spoločne pre aktívnu občiansku spoločnosť – ACT“, ktorý realizuje Helvetas Swiss Intercooperation and Občianske iniciatívy. Názor vyjadrený v tomto článku je názorom autora a nemusí nevyhnutne predstavovať názor Vády Švajčiarska, Helvetatesa alebo Občianskych iniciatív.

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.