Prečo po istom čase dievčatá opúšťajú svet športu?

V súboji o medaily sa športovkyne väčšinou potácajú o neviditeľné prekážky – rodové stereotypy, nedostatočný záujem publika, a teda aj menší záujem sponzorov, dokonca aj o otvorenú diskrimináciu. Keď konečne vyjdú na pódium víťazov – až potom sa objavia v mediálnom priestore, ale stredobodom pozornosti ani vtedy nebude ten kúsok vzácneho kovu, ani všetky tie obety, ktorými si prešli predtým, ale časti ich tiel a romantické vzťahy s ich partnermi. 

Spôsob, akým médiá informujú o ženách v športe, má za následok posolstvo, že dievčatá nemajú v športe miesto, ak aj áno – tak len v niektorých disciplínach, uvádza su  profesorka športu a médií Smiljana Milinkov .

„Fyzické aktivity sú mojim výfukovým ventilom. Cez deň chodím na fakultu a trénujem iných. A po tom všetkom, keď začnem trénovať ja, vypnem mozog. Je to ako keď ide niekto na dovolenku alebo masáž,“ rozpráva naša spolubesedníčka, kým odchádza z fakulty na tréning.

Lehotská má v Báčskom Petrovci individuálne a skupinové funkčné tréningy pre ženy. Podotýka, že pre ženy všetkých vekových kategórií je veľmi dôležitý pohyb. Najlepšie je – podľa nej – začať čo najskôr, pretože treba myslieť dopredu. Menopauza sa ľahšie zvláda, ak sme boli aktívne.

„Ženy majú aj menšie svalstvo, a zase viac tuku ako muži. Ženy počas života vo všeobecnosti vykonávajú menej fyzických prác a viac tie sedavé, pri ktorých je málo aktivity, a preto sa svaly časom skracujú a ochabujú, a potom v tom strednom/staršom veku spravidla dochádza k bolesti chrbta, najmä krížov,“ vysvetľuje budúca profesorka.

Ako sa však nakopnúť? Je nám známy scenár, kedy sa prekonáme, a tak „od zajtra“ začíname behať – a práve zajtra začne pršať. Alebo to preženieme závažím, a na ďalší deň nás počká taký zápal, „vďaka“ ktorému si sľúbime, že už nebudeme dvíhať nič ťažšie ako lyžicu.

„Podľa mňa sú dobrou motiváciou skupinové alebo individuálne tréningy, kde máte vopred určené termíny. Viete, že ste zaplatili vopred, a viete, že treba prísť v určený čas – a ak to zmeškáte, ten tréning je preč. A práve toto dokáže ľudí udržať v tréningu,“ hovorí Lehotská.

Dodáva, že sa inšpirujeme aj vtedy, keď na sebe vidíme nejakú fyzickú alebo psychickú zmenu, no nedeje sa to hneď. Hovorí, že sú aj ľudia, ktorí nachádzajú inšpiráciu v iných ľuďoch.

Čo však dievčatá inšpiruje? Dragan Atanasov vo Výskume na tému bariér, ktoré spôsobujú nízku úroveň pohybovej aktivity dievčat vo Vojvodine (srb. Istraživanje na temu barijera koje uzrokuju nizak nivo fizičke aktivnosti kod devojčica u Vojvodini), uvádza, že jedným z najdôležitejších faktorov sú vrcholové športové úspechy domácich reprezentačných družstiev, najmä v oblasti ženského športu.

Prezentácia športovkýň v médiách sa však od prezentácie ich kolegov líši, vysvetľuje Smiljana Milinkov, vedúca Oddelenia mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade. Športovkyne sú v medializácii veľmi málo zastúpené, kým v televízii je výrazne menej priamych prenosov zo súťaží, ktorých sa ženy zúčastňujú.

„A keď sa píše o športovkyniach, tak často problematickým spôsobom. Často sa objavuje problém objektivizácie a sexualizácie. Pozornosť sa sústreďuje na telo, namiesto na športové úspechy,“ vysvetľuje Milinkov.

ja ne mogu pronaci odgovarajuce reci pic.twitter.com/95kmxVKAT1

— Mutav Plovak (@Mutav_plovak) July 24, 2016

Cesta žien k medailám – tŕnistejšia

A zatiaľ čo máme celé časopisy venované tomu, ktorý futbalista prestúpil do ktorého klubu, podrobné správy o ich prípravách, kto si vykĺbil zápästie a kto len vstal na ľavú nohu – o ženách sa v médiách hovorí iba vtedy, keď dosahujú veľké úspechy.

„Ale všetko to, čo tomu predchádza, však sotva niekoho zaujíma. Nezaujíma tých, ktorí pod palcom držia túto oblasť, ani sponzorov, ani športových funkcionárov, zväzy, verejnosť, médiá. Ženy potrebujú dokázať, že sú dobré, aby sa zviditeľnili, zatiaľ čo mužom stačí len byť prítomní,“ tvrdí Smiljana Milinkov.

Olympiáda v Tokiu v roku 2020 bola vyhlásená za prvú rodovo vyváženú, keďže tam bolo 49% súťažiacich žien – a to až 120 rokov po tom, čo ženám prvýkrát bolo umožnené zúčastniť sa tejto súťaže. Srbsko v tejto metropole reprezentovalo 44 žien a 42 mužov, ktorí domov priniesli 5 medailí v ženských a 4 medaily v mužských disciplínach.

Reprezentantky však dosiahli len 30% priestoru v médiu Blic online, čo bola vzorka pre výskum Mediálne zastúpenie športovkýň na rodovo najrovnoprávnejších Olympijských hrách (srb. Medijsko predstavljanje sportistkinja na rodno najravnopravnijim Olimpijskim igrama). Z toho 40% spravodajstva zobrazovalo športovkyne cez prizmu rodových stereotypov – ženská, krásna, infantilná, emocionálna, matka, manželka, dievča, sexuálny objekt.

„Zdá sa, že rodovým „obmedzovaním“ športovkýň sú ženy trestané kvôli vstupu do tradičnej mužskej oblasti, a že prostredníctvom stereotypov a diskriminácie sa im pripomína, že sú v prvom rade ženami,“ uvádza výskum.

V úspešnosti v športe sme si teda rovní, ale vo všetkom ostatnom sú ženy diskriminované, upozorňuje Smiljana Milinkov. Hoci médiá nie sú neutrálnymi vysielateľmi správ, takýto typ správ nie je neškodný.

„Najpriamejšie dôsledky sú, že dievčatám sa posiela veľmi jasné avízo, že v športe pre nich nie je miesto, alebo že je pre ne miesto len vo veľmi špecifických športoch,“ vysvetľuje táto profesorka.

Prečo dievčatá prestávajú trénovať?

Je hodina telesnej výchovy. Mokré biele tričká, ktoré majú teraz na sebe, potrpia ešte niekoľko hodín. Chlapci hrajú futbal, dievčatá volejbal. Skupina dievčat sedí na lavičke. Pozornosť učiteľa sa sústreďuje na tzv. najdôležitejšiu vedľajšiu vec na svete. Dievčatám takto – pohodička. Znie toto povedome?

Po škole typ prostredia určuje, čomu a či vôbec sa budú deti venovať fyzickým aktivitám. V malých prostrediach je priestor na fyzické aktivity príliš obmedzený. Ak nechcú trénovať futbal, hádzanú, bojové športy alebo folklór, deti nemajú iné možnosti. Vo väčších prostrediach, kde je výber rôznorodejší, rozhodujú o vyplnení voľného času u dievčat – vo veku 7 až 10 rokov – väčšinou ich rodičia. Dievčatá preto, podľa výskumu, ktorý sa venoval bariéram v športe, trénujú to, čo sa im ponúkne, a nie to, čo je ich túžbou.

Napriek tomu sú počas tréningov silno motivované. A kým chlapcov v disciplíne udržujú dodatočné cvičenia alebo možnosť vylúčenia z aktivít, dievčatá spravidla netrescú, pretože to – podľa názorov trénerov a profesorov v uvedenom výskume – nie je potrebné.

Dievčatá zvyčajne opúšťajú šport, keď dosiahnu obdobie dospievania. Ak sa potrebujú kvôli ďalšiemu vzdelávaniu presťahovať, s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú trénovať v novom prostredí, pretože všetku svoju pozornosť sústredia na vzdelávanie.

Dragan Atanasov vo svojom výskume uvádza, že ak dievčatá do 14 rokov nedosiahli výsledky, ktoré si ony, ich rodičia alebo prostredie určili, stiahnu sa, pretože počujú: „… aj tak dobre, ak šport nie je pre teba, aspoň sa venuj škole alebo sa dobre vydaj.“ Ak sa nezhodnú ambície dievčat, rodičov a trénerov, môže to viesť dievčatá k tomu, že prestanú cvičiť do konca života.

Tento výskum upozorňuje na to, že za zníženú účasť dievčat na fyzických aktivitách nemôžu deti, ale je to chyba systému, ktorý by musel prejsť metamorfózou. Športové kluby sú väčšinou vedené amatérmi, s veľmi nevďačnými prostriedkami a podmienkami, takže eventuálny vrcholný výsledok je väčšinou náhoda, nie výsledok systematického usporiadania.

„Myslím si, že sa netreba vzdávať. Mali by sme trvať na poukazovaní, že je veľmi dôležité, aby boli všetci rovnako prítomní – nie kvôli medailám, ale preto, že šport je dôležitý vo všetkých segmentoch života,“ uzatvára Smiljana Milinkov.