Psychiater Zoltan Šagi o úzkosti a depresii počas covid-19: Neliečenie porúch môže viesť k rôznym fyzickým chorobám

Počas epidémie korónavírusu, najmä v minulom roku, došlo k zvýšeniu počtu starších aj mladších pacientov, u ktorých sa rozvinú určité poruchy, ako sú úzkosť a depresia. Ak sa pacienti včas obrátia na odbornú pomoc k psychiatrovi – existuje pomoc, pretože tento stav je možné liečiť kombináciou psychoterapie a liekov. Ak sa problémy nevyliečia, časom z týchto porúch vzniknú rôzne choroby, predovšetkým na fyzickej úrovni, tvrdí v rozhovore pre portál Magločistač psychiater Zoltan Šagi.

„Príliš dlhá prítomnosť napätia a úzkosti prostredníctvom vegetatívneho nervového systému ovplyvňuje všetky vnútorné orgány, od srdca po pečeň. Tieto psychosomatické poruchy a neskôr psychosomatické ochorenia, ako je angína pectoris, vysoký krvný tlak, srdcový infarkt, gastrointestinálne problémy, bronchiálna astma, pľúcna astma, sú dôsledkom nevyváženého duševného stavu,“ hovorí doktor Šagi.

Podľa jeho slov v poslednom roku zvýšil sa počet zdravotníckych pracovníkov, ktorí odchádzajú k psychiatrom, argumentujúc tým, že v práci prichádza k vyhoreniu a kvôli veľkej pracovnej záťaže niektorí z nich „sa obracajú k alkoholu“ alebo majú „samovražedné myšlienky“. Náš spolubesedník však tvrdí, že nežiadúce výsledky sa môžu úspešne zamedziť a liečba najˇčastejšie trvá od troch do šiestich mesiacov.

Prečo sa Subotičania v poslednom roku najčastejšie ozývali psychiatrovi a ako na to mala vplyv epidémia koronavírusu?

V uplynulom roku došlo k nárastu počtu duševných porúch u ľudí a každodenný životný štýl prispieva k zvýšeniu stavu napätia (úzkosti). V každodennom živote stretávame s neistotou, jednou veľkou neznámou, ktorej musíme každý deň čeliť. Prakticky sa musíme pred niečím brániť a chrániť sa, bez toho, aby sme to čo i len poznali podrobnejšie. Je to vírus, ktorý so sebou priniesol zmeny v každodennom živote, najmä keď boli zavedené núdzové opatrenia týkajúce sa slobody pohybu, vstupu do rôznych inštitúcií, nosenia ochranných rúšok, neustále apely z médií – „umývanie rúk“, „buďme zodpovední“, a ďalšie. To nás navyše zaťažuje a musíme sa prispôsobiť novým pravidlám. Zaťažuje mentálnu štruktúru človeka a musíme nájsť rôzne spôsoby, ako uspokojiť svoje potreby a povinnosti, a potom to vedie k zníženiu motivácie, vôle, uzavierania do seba, zníženej komunikácie, sociálnej introverzie, čo postupne vedie k poklesu dobrovoľnej dynamiky a nálady – a potom privádza k depresii.

Odporúčame aj: Epidemiológ Predrag Đurić: Pandémiu nemožno zastaviť na vnútroštátnej úrovni, nevyhnutná je globálna reakcia

Ako sa úzkosť a depresia prejavujú u mladších a ako u starších pacientov a aké sú príznaky?

Mladí ľudia potrebujú viac slobody, pohybu, komunikácie, sebarealizácie v sociálnych vzťahoch, budovania vlastného života … Všetko je pod brzdou a potom to vedie predovšetkým k úzkosti, napätiu, rýchlemu vyprázdňovaniu, poruchám správania, podráždenosti, sú menej tolerantní a impulzívnejší, tak prichádzame k prejavu agresívneho správania. V poslednej dobe čoraz viac mladých ľudí kontaktuje psychiatra, pretože si uvedomujú, že majú v sebe to, čo ich zaťažuje, ako je úzkosť, depresia, zatiaľ čo pred niekoľkými mesiacmi sa hlásili väčšinou staršie generácie. Tieto sa stále hlásia, ale skôr s príznakmi nespavosti, nechutenstva, stiahnutia. Nemajú pocit šťastia, necítia lásku, je tu pocit prázdnoty. U mladších generácií je vedomie ich vlastného duševného stavu o niečo rozvinutejšie. Zodpovednosť voči sebe, svojmu stavu a tomu, ako sa cítim, je lepšia, čo treba privítať.

Depresia je bežnejšia u starších ľudí. Majú väčšiu toleranciu voči týmto vonkajším vplyvom, majú však frustráciu, ľahostajnosť, poruchy stravovania, stratu chuti do jedla a telesnej hmotnosti a poruchy spánku. Častejšie sa uzatvárajú do seba, nekomunikujú, neudržiavajú skoršie kontakty a tak utekajú do samoty a je pre ne charakteristické, že zostávajú sami. Osamelosť je najhorší spojenec, že ​​nemáme žiadny pocit, že sme v živote, že máme svoje hodnoty, tvorivosť, prijímať to, čo nás teší, to všetko postupne vedie k pocitom bezcennosti, beznádeje, potom je človek pred takým záverom, že nemá žiadny účel, potom existujú samovražedné myšlienky a samozrejme také činy. Títo ľudia často hovoria „toto nemá zmysel“, „radšej nech ma nieto“, „takto dlho nevydržím“.

Akým spôsobom zdravotnícki pracovníci prekonávajú každodenné problémy v kontexte covid-19?

Zvyšuje sa počet tých, s ktorými mám tiež skúsenosti a kontakty, čo je určite dobré, pretože je to aj stav, ktorý sa dá liečiť – existuje pomoc. Práve tu sa najčastejšie vyskytuje syndróm vyhorenia. Keďže sú to zdravotnícki pracovníci – sú to zlí pacienti. Prejavujú sa do tej miery, že v sebe nesú patologické napätie, úzkosť, čo nie je dobré, pretože majú aj ďalšie poruchy na psychosomatickej úrovni, napríklad fyzické choroby, ako je hypertenzia, angina pectoris a ďalšie. Uchyľujú sa k iným dostupným omamným látkam, a to je najčastejšie alkohol, takže sa zvyšuje aj počet závislých od alkoholu. Počet prípadov, v ktorých sa objavia aj samovražedné myšlienky a činy, stúpa. Keď sú zdravotnícki pracovníci preťažení, mali by premýšľať o psychologickej stránke a pracovať na nej, pretože syndróm vyyhorenia môže veľmi ľahko viesť k nežiaducim následkom a my tomu môžeme zabrániť.

Sú títo pacienti schopní rozpoznať potrebu vyhľadať lekára kvôli odbornej pomoci alebo ich k tomu vedie skôr prostredie?

Človek, ktorý hovorí „je lepšie keby ma nebolo“, „môj život nemá zmysel“, „nemám budúcnosť“, znamená, že si je vedomý svojho stavu. Toto povedomie môže zahŕňať aj skutočnosť, že možno existujú aj iné možnosti prežívania každodenného života, nielen táto. Existuje bod, keď človek môže požiadať o pomoc. Je to to isté, čo sa deje vo fyzickej rovine – ak niečo bolí, idem požiadať o pomoc. Táto duševná bolesť môže byť smerovníkom – ako postupovať. Tu vidím možnosť a spôsob, ako sa títo ľudia, pokiaľ ide o vnímanie každodenného života, predsa obrátia na iné možnosti.

Ako sa tieto poruchy liečia a či pomáhajú iba lieky? Aké sú výsledky liečby u mladších ľudí a aké u starších ľudí?

Keď spomenieme pojem liečba, máme automaticky na mysli lieky, čo samozrejme nie je pravda. V našej mentalite je pochopenie, že keď idete k psychiatrovi, niečo vám predpíšu a budete ako zombie. Liečba akejkoľvek duševnej poruchy, úzkosti a depresie sa kombinuje s liekmi a psychoterapiou. To, čo si urobíme obraz o sebe, ako o tom hovoríme, ako sa cítime, už vytvára obraz pre psychiatra, na základe ktorého vyvodzuje závery o tom, aký druh terapie je potrebný.

Na tieto stavy existujú lieky. Pacienti sa môžu naučiť, čo spôsobuje úzkosť. Depresia je vždy spojená s istým druhom straty. Ak sa nám podarí zistiť, čo je pre nás strata, potom môžeme pracovať na tom, ako ju vyriešiť v sebe, a potom vznikne stav, v ktorom sa dokážeme vyrovnať dostatočne dobre. Liečba zvyčajne trvá od troch do šiestich mesiacov a zvyčajne sa dá dosiahnuť veľmi pekný vyliečený stav, v ktorom sa pacient cíti dobre.

Kto sú tí ľudia, ktorí môžu byť náchylnejší na úzkosť a depresiu?

Závisí to od osobnostnej štruktúry človeka. Ak je citlivosť jednou charakteristikou, potom precitlivenosť, je isté, že taký človek bude odolávať stresu z vonkajšieho prostredia ťažšie. Emocionálne bohatí ľudia sú tí, ktorí sú citlivými ľuďmi, sú plní citov, lásky, prijatia, podpory, pomoci. Mať takúto osobnosť má veľa výhod. Ak sa v živote vyskytnú také obdobia, ktoré sú príliš zaťažené stresom, môžu sa títo ľudia zraniť, ale to nie je niečo, čo nemožno uviesť do rovnováhy. Môžeme rozpoznať, ako sa brániť, a to je súbor obranných mechanizmov osobnosti, ktoré máme všetci k dispozícii.

Kedy sa spustí červený alarm? Kedy by sme mali vyhľadať odbornú pomoc?

Všetci vedome alebo nevedome, úmyselne alebo neúmyselne, keď je potrebné riešiť ťažkosti, pracujeme dodatočne, do určitej hranice. Keď situácia prekročí našu hranicu tolerancie a nepriaznivých konfliktov, všetci máme pocit, že nemôžeme pokračovať sami a v skutočnosti potom musíme ísť ďalej! Keď hľadáme vinníka iba vo vonkajších udalostiach, znamená to, že odmietame zodpovednosť sami pred sebou, a potom hovoríme „za to nenesiem zodpovednosť“, „keby bol vonkajší svet dobrý, bol by som dobrý“. Nie je to tak, pretože každodenné prežitie znamená tiež prispôsobiť sa tomu, čo sa deje okolo nás. Keď sa človek pokúsi vyriešiť problém sám, iba otáľa. Keď mi pacienti zavolajú, potom skutočne vyskúšali všetky možnosti liečby, čo je dobré, ale nemali by sme v myšlienkach preháňať, že – „musím to tolerovať“, „musím to vydržať“. V našej mentalite je ďalší problém – navštíviť psychiatra kvôli psychickým problémom je svojím spôsobom hanba, ale navštíviť lekára kvôli vysokému krvnému tlaku je úplne normálna vec.

Natalija Jakovljević (Magločistač)

Projekt „Život na lokáli s Covid-19“, ktorý realizuje portál Családi kör v spolupráci s portálmi Storyteller a Magločistač, získal podporu Vlády Švajciarska v projekte „Spoločne pre aktívnu občiansku spoločnosť – ACT“, ktorý realizuje Helvetas Swiss Intercooperation a Občianske iniciatívy. Názor vyjadrený v tomto článku je názorom autora a nemusí nevyhnutne predstavovať názor Vlády Švajčiarska, Helvetatesa alebo Občianskych iniciatív.