V Srbsku tvoria príslušníci národnostných menšín takmer 20% obyvateľstva. Naproti tomu len 5,4% žiakov navštevuje hodiny v inom ako srbskom jazyku, zatiaľ čo 1,7% navštevuje predmet v materinskom jazyku s prvkami národnej kultúry. Jasmina Kovačević je matkou dvoch detí, ktoré navštevujú hodiny slovenčiny na svojej základnej škole v Maglići.
„Vzhľadom na to, že sme zmiešané prostredie, myslím si, že by nebolo zlé, keby sa naučili niečo o jazyku a kultúre ľudí vo svojom okolí. Nemusia sa nonstop rozprávať, ale aspoň aby rozumeli kamarátom a aby spoznali ich zvyky, tak ako oni spoznávajú naše,“ hovorí.
Menšinový jazyk v srbských školách možno vyučovať tromi spôsobmi. Podľa prvého modelu môže vyučovanie prebiehať výlučne v jazyku menšinovej komunity, pričom srbčina sa vyučuje ako cudzí jazyk. Niektoré predmety podľa toho modelu majú o tretinu viac obsahu – napríklad dejepis, geografia, hudobná výchova, príroda a spoločnosť.
Ďalším spôsobom je zmiešané vyučovanie vo väčšinovom a v menšinovom jazyku. Zatiaľ čo tretím modelom je výučba v srbskom jazyku s voliteľným predmetom menšinový jazyk s prvkami národnej kultúry, ktorý existuje pre 16 jazykov.
V Základnej škole Žarka Zreňanina v Maglići nie je žiadne vyučovanie podľa prvých dvoch modelov. Tak Lýdia Nikolajević v tejto škole vyučuje slovenský jazyk s prvkami národnej kultúry.
„Skupina od prvého až po štvrtý ročníka má 22 žiakov. Deti od piateho do ôsmeho ročníka sa slobodnejšie rozhodujú o svojom čase, a majú aj viac povinností, takže je ich len sedem,“ hovorí táto učiteľka.
Tomuto predmetu bol pridelený status samostatného, takže deti si nemusia vyberať medzi učením sa svojho materinského jazyka a učením sa iných voliteľných predmetov, ako sú náboženstvo/občianska výchova alebo iný cudzí jazyk, uvádza sa to v Analýze existujúcich modelov vzdelávania v jazykoch menšín v Srbsku.
Tento predmet si však môžu zvoliť aj deti, ktoré nepatria do komunity, ktorej jazyk sa vyučuje. Podľa nepísaného pravidla si slovenčinu ako voliteľný predmet vyberajú väčšinou žiaci slovenskej národnosti, ktorí sa však vzdelávajú vo väčšinovom jazyku. Keďže však hlásenie k národnostnej príslušnosti nie je povinné, neexistujú presné údaje o tom, kto sú títo žiaci. Zoznam detí, ktoré navštevujú tento predmet, je skutočne pestrý, hovorí Svetlana Zolňanová, koordinátorka Výboru pre vzdelávanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM).
„Najčastejším dôvodom je, že na tieto hodiny chodia kamaráti podľa rozmýšľania poďme sa kamarátiť. Alebo prečo sa nenaučiť ešte jeden jazyk? Alebo majú niekoho z príbuzných slovenskej národnosti, kto je tomu dieťaťu milý, dokonca však aj kvôli tete alebo strynke,“ uvádza s úsmevom.
Zuzana Týrová, docentka na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade, hovorí, že deti z majoritného spoločenstva by sa mali učiť menšinové jazyky z veľmi praktických dôvodov, predovšetkým preto, aby sa navzájom spoznali. Pripomína, že kedysi existoval predmet jazyk prostredia, kde sa v zmiešaných prostrediach, akým bola aj Pivnica, Srbi učili slovenský jazyk, takže každodenná komunikácia medzi susedmi bola bilingválna.
„V posledných rokoch odišiel veľký počet Srbov za prácou na Slovensko a keďže mnohí z nich vedeli po slovensky, často dostali lepšiu prácu, a tým aj vyšší plat. Toto je jeden pragmatický príklad. Nikdy nevieme, čo budeme neskôr v živote robiť, kde budeme bývať, študovať… Vedieť ešte jeden jazyk je vždy výhodou, nikdy nie nevýhodou,“ prízvukuje táto docentka.
Aj Svetlana Zolňanová súhlasí, že by bolo dobré, keby tieto hodiny navštevovali deti z väčšinového spoločenstva a deti z iných menšinových komunít, aby žiaci aspoň na úrovni jedného školského roka spoznali jazyk prostredia, v ktorom žijú.
„Je to dôležité kvôli tolerancii, vzájomného rešpektu, multikulturalizmu, aby sme sa navzájom lepšie spoznávali,“ hovorí.
Jasmina Kovačević je presvedčená, že je naozaj dôležité, aby sa deti odmalička učili rešpektovať jeden druhého, aby nesúdili podľa národnosti, tiež aby boli dobrými ľuďmi. Jej cieľom je, aby jej deti pochopili výhody a krásu žitia v zmiešanom spoločenstve.
„A naozaj si myslím, že dospelí sa v tomto smere môžu od detí veľa naučiť. Vzhľadom na to, že ja sama pracujem v takomto prostredí, môžem povedať, že sme dobrým príkladom toho, ako to môže fungovať, a snažím sa to preniesť aj na svoje deti,“ hovorí Kovačević, ktorá pracuje ako zdravotná sestra–vychovávateľka v zmiešanej skupine v Kulpíne.
Geregári, geregári…
V 14 materských školách je možnosť prihlásiť deti do alternatívneho programu, kde sa rozvíja slovenský jazyk a kultúra. Deti hrajú hry, ktoré hrávali ich starí rodičia, napríklad Drevená Mária alebo Geregári, geregári. Deťom sa ukazujú aj staré fotografie, vysvetľujú sa staré zvyky, obliekajú si ľudový odev.
Takýto program sa začal pred siedmimi rokmi v Novom Sade, neskôr sa do programu zapojili materské školy v Bielom Blate, Slankamenských Vinohradoch, Čelareve a v Báčskej Palanky. A záujem rastie.
„V týchto piatich lokálnych samosprávach sa program realizuje už roky. Výsledky vidieť na zvýšenom počte žiakov vo výberovom predmete na základných školách,“ vysvetľuje Svetlana Zolňanová.
Nútim ich premýšľať a spájať slovenský a srbský jazyk, keďže podobných slov je veľa, takže si vedia pretlmočiť význam z kontextu.
Lýdia Nikolajević, učiteľka slovenčiny v ZŠ Žarka Zreňanina v Maglići
Po 10 rokoch bola v Erdevíku otvorená slovenská trieda len s tromi žiakmi. Teraz chodia do tretieho ročníka, a vo vyšších a nižších slovenských ročníkoch nie sú zapísaní žiadni žiaci.
S cieľom zlepšiť túto situáciu, riadená dobrými výsledkami alternatívnych programov v materských školách, NRSNM v spolupráci s Obcou Šíd spustila alternatívny program v piatich skupinách – v samotnom Šíde, potom v Erdevíku, Ľube a v Binguli.
„Očakávame väčšiu účasť, prípadne zápisy do slovenských tried či zápis na voliteľný predmet na základných školách,“ hovorí Zolňanová.
Alternatívny program v materských školách financuje NRSNM prevažne z prostriedkov, ktoré dostáva zo zákona od lokálnych samospráv. Nepodarilo sa nám dostať odpoveď na otázku, čo presne sa financuje.
Učíme sa čítať a písať
Slovenčina s prvkami národnej kultúry je na základných školách voliteľný predmet. Možnosť vyučovania tohto predmetu ponúka 47 základných škôl. Sú medzi nimi školy v Báčskej Palanke, Novom Sade, Kovačici, Pančeve, Šíde, Starej Pazove a v Báči. V súčasnosti navštevuje tieto hodiny 87 detí.
Predmet je financovaný Ministerstvom školstva Republiky Srbsko. Každý rok pribudne niekoľko nových škôl, v ktorých sa tento predmet začne vyučovať. Záujem žiakov – od školy po školu – stagnuje alebo rastie.
Vyučuje sa dve hodiny týždenne, a dôraz sa kladie na znalosť slovenskej literatúry, ľudových zvykov, propagujú sa detské festivaly, učia sa písmená. Známkuje sa deskriptívne, pričom sa žiakovi počíta, že navštevoval hodiny materinského jazyka.
Lýdia Nikolajević, učiteľka tohto predmetu na základnej škole v Maglići, hovorí, že predmet sleduje vek žiakov, takže v prvých dvoch ročníkoch sa vyučovanie obmedzuje na čítanie a písanie. Cieľom pre všetky ročníky je rozvíjať schopnosti počúvania a komunikovania.
„Vo vyšších ročníkoch im dávam diktáty, keď usúdim, že sú na to pripravené. V tých nižších rozoberáme tému naplánovanú na tú hodinu a púšťam im videá, aby vstrebávali slovenčinu, a potom o tom diskutujeme. Nútim ich premýšľať a spájať slovenský a srbský jazyk, keďže podobných slov je veľa, takže si vedia pretlmočiť význam z kontextu,“ vysvetľuje táto učiteľka.
Príprava na vysokú školu a život
Vyučovanie v slovenskom jazyku, kde sa ako cudzí jazyk vyučuje srbčina, prebieha na troch stredných školách: na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci pre všeobecný smer, Gymnáziu Mihajla Pupina v Kovačici, tiež pre všeobecný smer, ako aj na strednej Lekárskej škole 7. apríla v Novom Sade pre smer zdravotná sestra – technik.
Slovenčina s prvkami národnej kultúry je na stredných školách voliteľným predmetom a možnosť navštevovať tento predmet ponúkajú len štyri stredné školy – kovačické gymnázium a tri stredné školy v Starej Pazove. Vzhľadom na to, že školy nie sú povinné túto možnosť ponúkať, nefinancuje ju srbské Ministerstvo školstva, ale NRSNM. Stredoškoláci dostávajú známky, ktoré sa zapisujú do vysvedčenia na konci roka – ako voliteľný predmet. Záujem žiakov stagnuje.
Ktoré sú špecifiká vo vzdelávaní dvojrečových detí? Ako vnímajú svoj jazyk adolescenti? V akom je stave kultúra Slovákov vo Vojvodine? O týchto témach sme sa v podkaste Storyteller rozprávali s doktorkou psychologických vied Ruženkou Šimoniovou-Černákovou, ktorá je toho času šéfkou Katedry spoločenských vied Pedagogickej fakulty v Sombore.
„Žiaci, ktorých sme mali na novosadských stredných školách, maturovali – a žiaľ, noví žiaci už neprišli. To krátkodobé vyučovanie slovenčiny skončilo aj v Šíde a v Báčskej Palanke. V Zreňanine boli nejaké pokusy, ale len na pár školských rokov. Na stredných školách je to oveľa ťažšie,“ hovorí Zolňanová.
Známka z tohto predmetu na vysvedčení slúži ako doklad o znalosti jazyka na určitej úrovni, napríklad pri zápise na vysokú školu na Slovensku. Vyučuje sa gramatika, aby študent dokázal študovať po slovensky, prípadne pracovať v slovenskom jazyku. Považuje sa, že po absolvovaní tohto voliteľného predmetu vie žiak toľko, aby mohol vyučovať v slovenskom jazyku, t. j. úroveň B1 alebo B2.
Stačia dve školské hodiny týždenne?
Mladšie dieťa Jasminy Kovačević sa teší, že sa naučí nový jazyk, zatiaľ čo staršie si myslí, že má v škole priveľa povinností, no chápe zmysel tejto dvojhodinovky. Jasmina jeho vysvetlenie ako výhovorku neberie, pretože aj ona mala pocit, že ako žiačka mala priveľa povinností, a dokázala všetko zvládnuť.
„Ani nás nebavilo učiť sa, ale kto sa nás to pýtal? Myslím, že je to celkom v pohode, najmä keď známka nie je započítaná do priemeru. Niektoré vedomosti tak môžu získať oveľa uvoľnenejšie, s menším stresom,“ mieni táto Maglićanka.
Učiteľka slovenčiny s prvkami národnej kultúry Lýdia Nikolajević má počas týždňa dvojhodinovky pre mladšie, a potom aj pre staršie skupiny. Program sa líši v závislosti od ročníka, a keďže sú v rovnakom čase v tej istej triede, musím sa na hodinu pripraviť štyrikrát toľko.
„Nie je to pre mňa ťažké, pretože to, čo robím, ma baví. Myslím si, že učiteľské povolanie je veľmi veľkorysé a krásne. Milujem prácu s deťmi. Vždy sa snažím všetkých zapojiť do tých aktivít, a aby každý dostal príležitosť rozprávať,“ prezrádza s úsmevom Lýdia.
Zuzana Týrová hovorí, že na učenie sa jazyka nestačí dvojhodinovka týždenne, no v prípade väčšieho počtu hodín by bolo potrebných viac učiteľov, ktorí by museli chodiť do jednej školy niekoľkokrát týždenne.
Svetlana Zolňanová vysvetľuje, že učiteľský personál momentálne nie je deficitný, ale problém je napr. v Novom Sade, kde tieto hodiny navštevuje malý počet žiakov rôznych generácií. Týrová tiež súhlasí, že je to problém.
„Tie hodiny zvyknú byť ako posledné alebo takzvané predhodiny (v týždňoch, keď žiaci do škôl chodia poobede). To znamená, že počas jednej predhodiny by mal učiteľ paralelne mladších žiakov učiť čítať a písať, kým tých starších učiť niečo zo slovenskej kultúry,“ varuje Týrová.
Pripomína tiež, že deti sú dosť zaťažené inými predmetmi a tento predmet je povinnosťou navyše, ktorá slúži ako ospravedlnenie pre rodičov a deti. Hovorí, že zodpovednosťou rodičov je naučiť deti materinský jazyk, a nemali by sa spoliehať výlučne na školy. Keďže sa však nárečím hovorí väčšinou doma, škola slúži ako kompas k spisovnej slovenčine, ktorej budú rozumieť aj na Slovensku.
„Na to, aby sme sa niečo naučili, je potrebné aj úsilie. A keď sa mení vyučovací jazyk, môže to byť veľmi užitočné. Takže, ja napríklad, poznám terminológiu z mnohých oblastí v oboch jazykoch, a často sa mi to v živote zišlo. V konečnom dôsledku by sme mali využiť každú príležitosť naučiť sa niečo, čo nám v živote príde do cesty,“ uzatvára Týrová.
Pridaj komentár & Dodaj komentar