Search and Hit Enter

Vidina chleba, čo Friedricha Werleho z Buljkesu držala v tábore smrti v Báčskom Jarku nad vodou (1/3)

D etstvo Friedricha Werleho, Podunajského Nemca z Buljkesu (dnešný Maglić), teraz žijúceho v Báčskom Petrovci, bolo naozaj bezstarostné. „Mali sme krásne detstvo, kým neprišla tá nešťastná vojna, čo nás rozhárala,“ spomína Werle. Hlas sa mu zachveje, pohľad smútok zahmlí.

„Keď sa začala druhá svetová vojna, my sme žili v Buljkesi, ale vtedy toto územie bolo pod Maďarskom. Začal som chodiť do maďarskej školy, asi pol druha roka som chodil do nej a potom v roku 1944 s príchodom sovietskych síl došlo k prevratu, čiže v rámci obnovenej Juhoslávie vzniklo socialistické Srbsko,“ vysvetľuje.

Friedrich Werle (mladší chlapec v strede) a jeho rodina v Buljkesi

Keď predkovia Podunajských Nemcov na územie terajšej Vojvodiny prichádzali, ak neboli spokojní, pokračovali ďalej v hľadaní  lepšieho miesta pre život. Ak nemali nadostač pôdy, odchádzali aj do Sriemu, Banátu, Slavónie… Naša rodina pochádza z Nemecka, z mesta blízko francúzskej hranice. Náš prvý predok, ktorý prišiel do Buljkesu, sa narodil v roku 1640 v Nemecku. Žili sme v Buljkesi a môj otec sa zaoberal poľnohospodárstvom.  Ja túto dedinu nazývam Buljkes dodnes, tak mi zostalo v srdci…

„Detstvo som mal naozaj krásne, až kým nás nevyhnali,“ povie Friedrich Werle a zrazu sa v jeho dome v Báčskom Petrovci rozľahne ticho. Werle sa zhlboka nadýchne, stiahne okuliare z očí, hádam, aby smútok a mokro v očiach ľahšie unikli z dohľadu a pokračuje v spovedi:

„Slovo vyhnať sa mi nepáči. Preto vždy hovorím evakuácia, ikeď skutočne vypadlo tak, že sme boli vyhnatí, prinútení na odchod. Nemali sme ani čas, aby sme sa na evakuáciu pripravili. Bolo to presne 15. apríla 1945.“

Printscreen – www.youtube – dokumentárny film Die Donauschwaben

Odchod do koncentračného pracovného tábora v Báčskom Jarku

F riedrich Werle je jeden z tých Podunajských Nemcov, ktorí prežili koncentračný pracovný tábor v Báčskom Jarku, kam Buljkešanov, príslušníkov tejto národnosti, odviedli po ukončení druhej svetovej vojny, pretože boli – Nemcami. Hoci boli lojálni štátu, v ktorom žili, ich jediným previnením bolo to, že ich telom prúdila nemecká krv a že hovorili „chybným“ jazykom.

Pred druhou svetovou vojnou vo vtedajšom Kráľovstve Juhoslávie na území Vojvodiny žilo oko 350-tisíc Podunajských Nemcov, kým v celom kráľovstve ich bolo okolo 500-tisíc. I keď sa od roku 1941 okolo 95-tisíc Podunajských Nemcov našlo v nemeckých, maďarských a chorvátskych vojenských jednotkách, – boli to väčšinou členovia Kulturbunda, ktorých oduševnila Hitlerova ideológia – ale predsa väčšinou neboli ani tzv. folksdojčeri, ani príslušníci Vermahta, ani žiadni zločinci. Boli to obyčajní ľudia, okolo 200-tisíc, ktorí zostali vo svojich vojvodinských domoch aj po ukončení druhej svetovej vojny, veriac v dobro ľudí. Ďalších asi 245-tisíc bolo evakuovaných ešte pred začiatkom vojny. A práve tí, ktorí tu zostali, nepreviniac sa voči iným ľuďom, národom a národnostiam, dožívajú krutý osud. Sedem tisíc Podunajských Nemcov bolo zavraždených v domoch po ukončení vojny, kým ostatných odvádzajú do pracovných koncentračných táborov (1945 – 1948), akým bol Báčsky Jarak, Rudolfsgnad, Gakovo, Kruševlje, Molin, Sriemska Mirovica, kde až 50-tisíc zomiera.

Podľa knihy Ž. Miloševića: Stratení v rovine (Izgubljeni u ravnici, 2017)

K nútenému odchodu do koncentračných táborov neprišlo až tak zrazu, lebo sa vedelo, že k tomu príde, ako si na to spomína aj Friedrich Werle.

„Keď na tieto priestory prišli Maďari, ja som chodil do druhej triedy základnej školy. Ikeď sme sa my ešte učili po nemecky, museli sme sa učiteľom pozdravovať po maďarsky. Maďari si na to veľmi potrpeli,“ spomína si náš Podunajský Nemec, Fiedrich Werle. „Keď už v Belehrade bomby padali, vedelo sa čo bude. Aj môj apko nás vždy upozorňoval „deti, prídu mrcha časy“. Ja som bol iba dieťa a tie upozornenia som si na  vážne nebral. Ale časom k tomu prišlo, čiže v roku 1945.“

Vtedy už vojna pomaly končila. Partizáni boli nasťahovaní v Buljkesi, ale bol pokoj. Potom však zuby vycerila odplata.

„Zrazu sa začalo po dedine povrávať, že majú prísť Rusi. Ľudia začínajú byť v strachu. Rozmýšľajú, či sa vysťahovať alebo zostať. Asi 25 percent obyvateľov Buljkesu sa predsa na kočoch vysťahovalo. Fakticky ani ony, ani my, ktorí sme zostali, sme nikomu nič nezhrešili, alebo konali proti štátu. My sme boli poslušníci, ako sú tu teraz Slováci,“ vykladá Werle.

A naozaj, Buljkešania sa Rusov nemuseli báť.

„Môj apko bol vo Veľkej vojne v ruskom zajatí, ale bol dobre „prijatý“. Hovoril, že sa Rusov nemusíme báť: „Rusi nám nič neurobia, Rusi prídu, budí iba hladní a smädní.“ A mal pravdu! My sme sa báli  Rusov, a nemuseli sme sa báť,“ spomína si a dodáva:

„Rusi prišli, po domoch hľadali pijatiku a cenné veci. Pamätám si, že jeden Rus vošiel k nám do domu, chytil moju starú mamu okolo krku, hľadal „tik-tak“. Hodinky. Mamička mala staré hodinky, ani nerobili dobre, podala mu ich a on bol šťastný. Okrem toho, keďže sme mali veľkú vinicu a v ten rok bola úroda vynikajúca, mali sme veľa vína, k nám chodili aj z krčmy, ktorá bola cez cestu nášho domu, takže sme nemali pokoja. Mali sme veľkú pivnicu, tak stále chodili k nám piť. Tak bolo asi za tri dni a potom partizáni postavili stráž, lebo sme bývali neďaleko obecného domu. Rusi išli aj za ženami, ženy sa skrývali po nociach, lebo sa báli, zvlášť 16-ročné dievčence. Veď si viete predstaviť ako vojaci, ktorí su 4-5 rokov na vojen zaobchádzajú so ženami. Ale chránili nás partizáni, ktorí ani všetci neboli uniformovaní. Ale nič iného zlého sme od Rusov nedožili v Buljkesi,“ vysvetľuje Friedrich Werle.

Podunajskí Nemci sa však zlého dožili od partizánov…

Friedrichovi mama ešte povedala, aby si obliekol na seba všetko, čo môže a aby šiel spať. Na druhé ráno ho zobudil plač a krik z druhého konca ulice, dokonca bolo počuť aj streľbu z pušiek!

„Idú, ratujte sa, ľudia, idú!“

Išli po všetkých uliciach. S puškami. Všetkých Buljkešanov vyhnali na lúku na okraji dediny.

„Najhoršie bolo, že sme si všetci predsa so sebou zobrali zbalené veci, vo vreciach,  taškách alebo v ruksakoch, no museli sme všetko odovzdať na jednu kopu. Tu nás všetkých popisovali, koľko máme rokov, údaje o fyzickej zdatnosti. Niekoľkých mojich rovesníkov, ktorí boli zdatnejší, dali bokom, aby zostali ešte trochu v Buljkesi – vyprádzniť domy, prehnať dobytok a pod. Starých a deti dali osobitne, na druhú stranu. Tak nás rozdelili. Nás potom „prehnali“ na železničnú stanicu, kde sme na hŕbe prenocovali jednu noc.“

„Ja som bol od mamy oddelený, bol som s dvomi starými mamami a s jednou chorou tetou. Potom nás 17. apríla večer dali do vagónov na prepravu dobytka. Aj starých, chorých, ktorí nevládali na nohách vojsť do vagónu, tak ich na koči priviedli k nemu. Večer sa vlak pohol a my ako deti sme strach nemali. Ale starí ľudia iba plakali. To nás obťažilo, lebo už vtedy sme počuli o vojvodinskej  razii..,“ spomína.

Potom vlak s vagónmi naloženými Buljkešanmi dorazil ku novosadskej železničnej stanici. Vlak sa pohyboval akoby sa potácal. Trochu šiel dopredu, trochu dozadu, opäť trochu vpred, potom vzad… A starí vravia: „Jaj, teraz nás hodia do Dunaja!“

Friedrich Werle

„Vtedy som začal cítiť strach… Potom asi o tri hodiny, keď vlak pohol z Nového Sadu, o krátky čas sme boli v Báčskom Jarku a tam nás strhli z vlaku. Jarak už vtedy bol plný ľudí,“ spomína Fiedrich Werle.

Jarak bol normálna nemecká dedina, z ktorej nemecké vojsko obyvateľov trasportovalo hlavne do Rakúska. Vyprázdnili mesto a pretože ono zostalo prázdne, odviedli nás tam.

Buljkes bol jedna z posledných dedín, ktorá bola úplne evakuovaná. Okrem Buljkesu, ešte zostalo Mladenovo. Z Mladenova do Báčskeho Jarku prišli poslední. Podunajských Nemcov z dedín, ktoré neboli čisté nemecké, ako sú Futog, Palanka, Despotovo, ešte pred tým odviedli do táborov, napríklad aj z Petrovca.

„Práve jedna Petrovčanka, ktorá tiež Jarak prežila a s ktorou sa často o tom rozprávam, hovorí, že my, ktorí sme prišli medzi poslednými sme aj najhoršie prešli, lebo tí prví ešte v Jarku zastihli pšenicu, kukuricu a také niečo, s čím sa mohli stravovať. A my, keď sme prišli… My sme už nič nenašli. My sme zostali na kúsočku kukuričného plesnivého chleba alebo nám pripravili polievku s troškou kukuričnej múky, a vodou zaliali. “

Friedrich Werle, ktorého nebojácnosť po niekoľkých dňoch v koncentračnom pracovnom tábore opustila, si vtedy uvedomil, kde prišiel:

„Ale prvý týždeň sme neboli hladní, mali sme aj vo vreckách niečo… To prišlo po jednom týždni, keď sme začali cítiť hlad, keď začala chýbať soľ, ktorú sme tam vôbec nemali. Vtedy sme náhle začali ochorievať a masovne mrieť…“

 

Koniec prvej časti. Pokračovanie príbehu čítajte už o týždeň.

Fotografie pre tento text urobilo štúdio:

 

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.