Od detstva som rada maľovala a kreslila, už v škole, keď som si napísala úlohy, obrátila som tabuľku a na druhú stranu som si graflíkom kreslila výjavy z ulice. Aj neskôr, keď už som chodila pracovať na pole, vše som pozrela na nebo a z oblakov aj z okolitej krajiny sa mi črtali v hlave akési maliarske kompozície, ktoré som sa vo voľnej chvíli usilovala položiť na papier.
Učiteľ Július Kubány, ktorý poznal tento môj sklon, aj nahováral našich, aby ma poslali na štúdiá, ale veru nebolo z čoho. Boli sme štyria, tri dievčatá a brat, a ani jeho nedali študovať, tobôž, keď sme neskôr aj o gazdovstvo prišli. Nuž a dať študovať dievča bolo vtedy nad pomyslenie.
Zuzka Medveďová
Narodená 5. októbra 1897 v Báčskom Petrovci – v čase, keď národná jednoduchosť a rustika vo vojvodinských dedinách, kde žili Slováci a Slovenky, patrila k znakom identity a každodenným hodnotám, ba aj normám, – Zuzka Medveďová, jedna z prvých slovenských vojvodinských maliarok, vyrastala v rodine, ktorá v prvom rade bola sedliacka. V značnej miere sa to prejavuje v jej tvorbe, v tematickom a výtvarnom výraze.
Ale aké to boli časy a prečo vtedy bolo nepredstaviteľné poslať dievča na štúdium?
„Zuzka Medveďová žila začiatkom minulého storočia v patriarchálnej dedinskej rodine, kde sa od dievčaťa očakávalo, že bude doma pomáhať, bude sa učiť variť, prať, šiť, tkať, starať sa o deti, bude dobrou manželkou a dobrou matkou. V tom smere naši predkovia vychováli deti a tak určite vychovávali aj Zuzku Medveďovú,“ vysvetľuje etnologička Anna Séčová-Pintírová, riaditeľka Múzea vojvodinských Slovákov. „Ikeď ona bola vychovávana týmto štýlom, predsa trvala na tom, aby sa aj školila v nejakej umeleckej škole. Vravia, že potajomky kreslila doma, za komínom. Rodičia boli strápení a jej matka jej hovorila ’Jaj, Zuzka, čo len z teba bude?’“.
Zuzka Medveďová vlastne ako dedinské dievča sa odhodlala ísť cestou, ktorou dedinské dievčatá nechodili, pripomína výtvarný kritik Vladimír Valentík. „Povestná je ankedota, v ktorej jej stará mama prekomentovala jej prvé práce so slovami ’Zuzka moja, a kto si ťa takú zoberie, keď si inakšia ako iné dievčatá?’.“
Zuzkina nevšednosť nemala byť a ani skrytá nebola. Na ňu sa môžeme pozerať v kontexte modernizácie spoločnosti koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď prichádza k určitej modifikácii spoločenských vzorcov priznačných pre túto oblasť, v ktorej stále pretrvávajú patriarchálne predstavy o podriadenosti žien. V tom období to určite bolo ešte výraznejšie a Zuzkina túžba splniť si svoje sny o štúdiu výtvarného umenia a venovať sa mu do konca života, nebolo jednoduché. Bol to vlastne boj, veď dodnes sme svedkami toho, že emancipáciu žien sa podarilo dosiahnuť iba čiastočne.
„Vravia, že Zuzka bola citlivá, tichá, ale určite bola bojovníčka, lebo trvala na svojom umeleckom vzdelávaní, lebo to chcela a tomu sa venovala. Určite bola citlivá osoba, ikeď bola aj tvrdohlavá, ďakujúc patriarchálnej výchove a vôbec prostrediu. Bola aj odvážna, keďže odišla do Prahy. Tam si ju a preto si ju aj ľudia vážili, že bola odvážna, že z takého prostredia odišla študovať do sveta,“ hovorí Séčová-Pintírová.
Treba mať na zreteli, že bola jednou z prvých žien, ktoré sa zapísali na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, pretože až do konca prvej svetovej vojny ženy nemali možnosť navštevovať prednášky na umeleckých akadémiách, zdôrazňuje Vladimír Valentík.
„Zuzka Medveďová vzhľadom na to, že študovala v Prahe, v prostredí, ktoré bolo výtvarne vyspelé, ktoré korešpondovalo s európskymi dianiami vo výtvarnom umení, mám pocit, že mala šancu sa stať nie iba prvou slovenskou akademickou maliarkou, ale aj jednou z prvých slovenských modernistov. Avšak, bolo to zrejme na ňu priveľa, alebo lepšie povedané nebolo jej súdené a zostala verná výtvarným tendenciám v slovenskom výtvarnom umení, do ktorých sa ako taká dostala,“ dodáva náš spolubesedník.
Daniela Marková, vyštudovaná grafička a profesorka výtvarného umenia na základnej škole a gymnáziu v Báčskom Petrovci, hovorí, že nikdy nebola nikdy v nohavicach.
„Ani na jednej fotografii som ju v nohavicah nevidela, čo možno bol aj odraz toho obdobia, keď bola mladá, lebo vtedy ženy nenosili nohavice, nosili len sukne,“ vysvetľuje Marková.
Zuzka Medveďová odchádza na štúdiá výtvarného umenia
Zuzke Medveďovej sa vďaka podpory učiteľov, kultúrnych dejateľov a, samozrejme, rodičov predsa podarilo zapísať sa na štúdium výtvarného umenia. Keďže pricestovala mimo termínov prijímacích skúšok na akadémiu, zapája sa do súkromnej školy profesora Ferdinanda Engelmüllera.
Povráva sa, že vo februári v roku 1921 do Prahy pricestovala v ľudovom kroji.
„Môže byť, že do Prahy odišla v ľudovom kroji, lebo to bola bežná odev našich vojvodinských Slovákov, čiže to je odev jeden dievky, kým dnes je ten ľudový odev je viac menej folklórny kostým. V tom období sa ľudový odev nosil každodenne a bežne. Neviem, či v ňom cestovala, ale vieme, že si ho obliekala pri slávnostných príležitostiach, akou je napríklad Veľká noc, keď zostala v Prahe a išla do kostola,“ zisťujeme od Anny Séčovej-Pintírovej.
Do Prahy som pricestovala 16. januára roku 1921 v noci z nedele na pondelok s pánom Dr. Gučom a jeho paňou. Pricestovali sme rýchlikom na Vilsonovo nádražie. Po príchode ihneď sme sadli na fiaker a zaviezli sme sa rovno do hotela U zlatej husi, kde som sa ubytovala na štyri dni, Gučovci na týždeň. V tretí deň môjho pobytu v Prahe vybrali sme sa k pánovi profesorovi Engenmüllerovi…
Zuzka Medveďová
V tých dňoch sa Zuzka Medveďová vyobliekala do sviatočných petrovských šiat a vyšla do zaľudnených praškých ulíc, píše spisovateľ Pavel Mučaji v knihe Povolaná zo spomienok z roku 2011. Vraj bola príliš spokojná, a mala radosť. Pražania ju prijali práve takúto. Zastavovali ju, zoskupovali sa vôkol nej, chválili kroj a vypytovali sa odkiaľ je.
Zuzka Medveďová bola svojrázna, hovorí Vladimír Valentík.
„Bolo to hanblivé dievča, uzavreté, na ktorú však odchodom do veľkého sveta, čo vidíme podľa fotografií, ten svet vplýval. Aj keď do Prahy odišla v petrovských širokých sukniach, teda oblečená v ľudovom tradičnom kroji, sú fotky z 20. rokov, kde je odiata podľa najnovšej módy. V šatách, v ktorých sa tančil charleston alebo tomu podobné, čo znamená, že jej moderné, svetové, vychytené tendencie neboli vzdialené,“ dodáva.
Zuzka Medveďová pravidelne vystavovala k Slovenským národným slávnostiam.
„Vlastne prvýkrát aj vystavovala na prvých Slovenských národných slávnostiach na Národnom zhromaždení 28. augusta 1919, keď prvý školený maliar z radov vojvodinských Slovákov Karol Miloslav Lehotský organizoval výtvarnícku výstavu. Zuzka na nej vystavovala sošky, Lehotský maľby a bol tu aj prvý riaditeľ tlačiarne Andrej Labát a budúci riaditeľ petrovskej banky Ivan Grúnik,“ hovorí Vladimír Valentík a dodáva:
„Po tej výstave jej prišlo nejako vhod založenie ženských spolkov. Asi po prvej svetovej vojne v slovenských dedinách vo Vojvodine sa zakladali miestne odbočky Spolku československých žien a keďže Zuzka mala maľby s národopisnými motívami, ony ju pozývali na výstavy. Už roku 1920 sa v Záhrebe organizovala tradičná, chýrečná tzv. Radišova výstava, kam ju tento spolok ako 23-ročnú zobrali so sebou s maľbami na výstavu. Existuje fotografia z výstavy, na ktorej vystavuje zopár svojich olejomalieb spolu s výšivkami, ktoré boli v prvom pláne, lebo Slovenky kvôli tomu boli pozvané. To bol prvý krok, bez ohľadu na to jej súkromné školenie, ktoré sa akurát v tom čase začalo, s tým, že keď prvýkrát odišla do Prahy v tom istom roku, odišla mimo všetkých termínov na prijímacie skúšky.“
Praha – Záhreb – Berlín – Praha
V Prahe sa dlho nezdržiava, finančné problémy ju donútia zanechať súkromné hodiny a skúsiť svoje šťastie na štúdiách v Záhrebe a v Berlíne.
„Predpokladám, že pod vplyvom Radišovej výstavy, keď navštívila Záhreb, tiež v petrovských širokých sukniach, rozhodla sa, či by v rámci novej krajiny Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov nebolo výhodnejšie v Záhrebe pokračovať v štúdiu. Avšak, adekvátna škola na to, čo ona potrebovala nebola. V Záhrebe navštevovala školu, ktorá bola zameraná predovšetkým na umelecké remeslá a na úžitkové umenie, no ona chcela maľovať. Túžila po voľnej výtvarnej tvorbe,“ zisťujeme od Valentíka.
Ako roky prechádzali, aj vďaka súkromnému školeniu, Zuzka Medveďová vyzrela na svoju prvú samostatnú výstavu roku 1922.
„A už to bol dobrý úvod k tomu, čo nasledovalo rok neskoršie, teda roku 1923, keď konečne sa konečne zapísala na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, keďže mnohí hostia z Českoslovesnska videli jej samostatnú výstavu počas Slovenských národných slávností,“ vysvetľuje výtvarný kritik.
Jej prvá samostatná výstava jej tento raz otvorí dvere dokorán pri ďalšom školení v Prahe, kam sa v roku 1923 vracia, skladá prijímacie skúšky a zapisuje sa na Akadémiu výtvarných umení u portrétistu Maxa Švabinského a profesora Jakuba Obovského.
Po šiestich rokoch končí štúdium, vracia sa do Báčskeho Petrovca a vydáva sa na maliarsku cestu, ktorá ju v určitej chvíli zavedie na Slovensko. V roku 1942 sa presťahovala do Bratislavy. Avšak Zuzka po svete netúžila, nostalgia za rodnou dedinou, rodným domom a pšeničnými poliami vždy bola silnejšia.
Vždy sa s nadšením vracala domov. No osud rozhodol, že jej pozemský život skončí v slovenskom Pezinku 1. februára 1985. O mesiac neskôr urnu s jej popolom uložili do hrobu jej rodičov a sestier na petrovskom cintoríne. Zuzke Medveďovej sa napokon predsa podarilo vrátiť do rodného Petrovca.
*V tomto texte boli použité informácie a úryvky z monografie Zuzka Medveďová ‒ Výtvarné dielo autora Jána Kišgeciho a Vladimíra Valentíka, a knihy Povolaná zo spomienok autora Pavla Mučajiho.
Projekt Rustika ako výtvarná akustika Zuzky Medveďovej, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne vyjadrovať názory Úradu.
Pridaj komentár & Dodaj komentar