Umenie v malých dávkach aj kultúrno-umeleckých spolkoch v Kulpíne a Maglići, aj v Slovenskom vojvodinskom divadle

Už viac ako rok, od začiatku pandémie koróna vírusu, aj kultúrno-umelecké spolky a kultúrne inštitúcie pracujú v „podivných“ podmienkach. KUS Zvolen z Kulpína neotvoril svoje brány od októbra minulého roku, KUS Đuru Jakšića z Maglića pracuje prerušovane, zatiaľ čo Slovenské vojvodinské divadlo z Báčskeho Petrovca väčšinu udalostí za posledný rok zrušilo a „zatvorené dvere“ využilo na adaptáciu budovy.

„V súlade s epidemiologickými opatreniami prerušovane pracujeme už rok. Aktívne a nepretržite sme pracovali až do marca 2020, kedy bol vyhlásený núdzový stav. Potom sme mali dvojmesačnú pauzu, po ktorej sme skúšali do konca sezóny, až do Vidovdanu. V tom období sa mal uskutočniť Vidovdanský koncert, na ktorom pravidelne vystupuje náš spolok, ale pre zvýšenie počtu nakazených bol zrušený. V septembri sme začali opäť pracovať a v novembri sme prestali. Boli sme na prestávke až do februára, keď sme sa opäť stretli, a robíme doteraz. Sledujeme situáciu a prispôsobujeme sa súčasným opatreniam,“ hovorí pre Storyteller Mira Arizanovićová, členka folklórneho súboru KUS Đuru Jakšića“z Maglića, ktorá tiež vedie folklórnu školu pre deti a dodáva:

„Keď sa objavil vírus, zrušili sa všetky udalosti, na ktorých sme sa zúčastňovali. To nám všetkým chýba – socializácia, cestovanie, vystúpenia.“

Mira Arizanović pripomína, že minulý rok sa v Maglići prvýkrát za posledných desať rokov nekonal Veľký výročný koncert, Vidovdanský koncert, festival pre deti Hajd‘ u kolo, ani stretnutie veteránov. Trápi ju aj pocit, že ich pandémia nejako oddialila.

„Zvyčajne sa pripravujeme na koncert, hosťovanie, turné a teraz nevieme, kedy budeme môcť opäť cestovať a organizovať koncerty. Koróna nás nejako oddialila, akoby ľuďmi ovládol nejaký strach,“ hovorí naša spolubesedníčka.

Podobne je to aj v KUS Zvolen v Kulpíne, ktorý je známy podľa svojho divadelného a folklórneho súboru, ktorý tiež začal pracovať po zrušení núdzovéhp stavu, nie však nadlho.

„Niekedy v júli sme zastavili skúšky. V júli nebola organizovaná akcia Predslávnostné dni v Kulpíne, pretože sa pandémia začala šíriť rýchlejšie, kaviarne a reštaurácie boli opäť zatvorené, takže sme sa tiež nemohli stretať. V septembri, keď bola situácia priaznivejšia, dostali sme povolenie opäť pracovať, ale nie na dlho, pretože v októbri bolo všetko opäť zastavené,“ hovorí Zoroslav Zima, predseda KUS Zvolen z Kulpína a uvádza:

„Rok 2020 bol pre našu folklórnu rodinu veľmi smutný a dvere spolku sme zamkli v októbri minulého roku a neodomkli sme ich dodnes. Už šesť mesiacov sú priestory združenia prázdne, bez pozitívnych ľudí, hudby a tancu.“

Ani tento rok nie je podľa folkloristov z Kulpína a Maglića nádejný. „Pokiaľ ide o tento rok, budúcnosť združenia nie je príliš ružová,“ hovorí Zoroslav Zima, ktorý je tiež choreografom v KUS Zvolen. „Situácia je stále zlá, pandémia sa ešte neskončila a pre nás je na prvom mieste zdravie.“

Kultúrno-umelecké spolky, miesta zoskupovania ľudí na dedinách, sú dnes takmer prázdne

Kultúrno-umelecké spolky v dedinách sú určite dôležitým miestom stretania ochotníckych umelcov, a to vo formálnom aj neformálnom zmysle, hovorí Mira Arizanovićová.

„Náš spolok je center, na ktorom sa stretávajú ľudia všetkých vekových skupín. Pred pandémiou sme organizovali kamarátenia aj mimo skúšok – varili sme guláše, grilovali, po koncerte organizovali večierky. Teraz to všetko, čo trochu utíchlo,“ približuje Mira úlohe kultúrno-umeleckých spolkov pre socializáciu ľudí na vidieku a zdôrazňuje význam kultúry a tradície v Maglići: „Preto sa snažíme zhromaždiť čo najviac ľudí a detí – ako sa dá. Všetci dúfame, že sa čoskoro budeme môcť opäť stretnúť s divákmi na koncerte bez dištance a obmedzení.“

Zoroslav Zima hovorí, že KUS Zvolen je druhým domovom pre všetkých členov a všimol si, že ľudia sa čoraz viac uzatvárajú do seba kvôli pandémii covid-19. „Momentálne sa ľudia stretávajú doma. Ale napriek tomu si všímam, že sa socializácia zmenšuje a ľudia sa stávajú asociálni, depresívni a takúto situáciu nepovažujem za vhodnú pre mladých ľudí. Mladí sú zvyknutí na hudbu, voľný pohyb, kamarátenie bez rúšok a hlavne sú zvyknutí na sebavyjadrovanie.“

Kulturológ Miroslav Keveždi pripomína, že pojem o sociálnej dištanci, ktorá je každému diktovaná od začiatku pandémie, mnohí vyhlásili za neadekvátnu, pretože ide o fyzickú vzdialenosť, a to je práve spoločenskosť, to jest spoločenská stránka človeka je to, čo je ohrozené.

„Aristoteles uviedol, že človek je „zoon politikon“, čo znamená, že jeho identita je práve v (politickej) spoločenskosti. Výzvu na sociálnu dištancu preto mnohí počujú ako pozvanie na stratu ľudskej identity, “hovorí Keveždi pre portál Storyteller a ďalej vysvetľuje:

„Avšak, pojem fyzickej a pojem sociálnej dištanci majú svoj spoločný dôvod – vo vedeckej disciplíne proxemika, ktorá skúma spoločenské využitie priestoru, existuje niekoľko úrovní diútance: intímny priestor (dotyk, objatie, šepot) ), osobný priestor (vzťahy s dobrými priateľmi, známosť), sociálny priestor (vzťahy so známymi) a verejný priestor (verejné vystúpenie pred cudzími ľuďmi). Udržiavať odtiaľ sociálny odstup znamená, že by sme mali byť na dištanci s každým, koho pokladáme za známeho. “

Podľa Miroslava Keveždiho pri pandémii spoločenskosť netrpí toľko, koľko trpí familiárnosť a intimita.

„Ukazuje sa, že umelecké vystúpenie je v skutočnosti určitou kombináciou verejného priestoru umelca (vystupujúceho pred cudzími ľuďmi), a v skutočnosti osobného, ​​rodinného priestoru publika. Aj keď máme internetové vystúpenia – ony sú polovicou udalosti, tá verejná. Druhá polovica, osobná, je nezvestná,“ dodáva Keveždi.

Poukazuje tiež na skutočnosť, že počas pandémie v meste sa familiárnosť kompenzovala žúrami a na dedine bolo možné dokonca aj počas policajných hodín ísť na kávu k príbuzným „cez záhradu“.

„V týchto dňoch počúvame, že v niektorých krajinách sa milióny detí nenaučili plávať, pretože bazény sú zatvorené. U nás bude mnohým ukrátená skúsenosť s organizovaním podujatí, skúšok a vystúpení, či už ako účinkujúcich, alebo ako skutočného, živé publika. Nie som si istý pri hodnotení týchto strát a ich následkov,“ hovorí náš spolubesedník, ktorý je presvedčený, že menšie prostredia v tejto situácii by mohli byť na tom lepšie ako väčšie.

„Menšie prostredia sú charakteristické tým, že sú samy o sebe akousi „sociálnou bublinou“ – sú relatívne izolované kvôli vyčlenenosti a vďaka odľahlosti zdravotných inštitúcií sa ľudia na vidieku skutočne vedia ukázať ako tí, ktorí sa oveľa viac starajú o seba, sú zodpovednejší, pretože sa musia viac spoliehať sami na seba. V tejto bubline si však samotné menšie prostredia zachovávajú familiárny charakter, kým mestské prostredie je predovšetkým verejným priestorom. Táto familiárnosť by sa mala prejaviť vo väčšej solidarite a tí, ktorí sa rozhodli byť konštruktívnymi, využili čas pandémie na opravu a renováciu nábytku a budov, omietku a vymaľovanie priestorov, čo je veľmi dobrým dôvodom pre zdravé vzťahy s dobrými priateľmi,“ uzaviera Miroslav Keveždi.

Slovenské vojvodinské divadlo: Aj práce na budove, aj umenie na scéne a internete v hraniciach covid-19 možností

Presne tak sa k novej situácii, ktorá bola diktovaná pandémiou koróna vírusu, postavilo Slovenské vojvodinské divadlo z Báčskeho Petrovca, profesionálna kultúrna inštitúcia, ktorá má pre slovenskú komunitu vo Vojvodine mimoriadny význam.

„Väčšina podujatí v Slovenskom vojvodinskom divadle bola vlani zrušená,“ hovorí riaditeľka SVD Viera Krstovská:

„Niektoré podujatia sme i zorganizovali do poslednej aktivity a mali byť realizované a predsa kvôli opatreniam sme ich museli zrušiť. A úprimne nie je, alebo vlastne nebolo ľahko organizovať podujatie – najprv musíme pripraviť celú budovu podľa predpisov a dezinfikovať ju, zabezpečiť všetky dezinfekčné prostriedky pre divákov, potom postaviť herca na javisko, kde sa cíti ohrozený alebo má pocit, že on môže niekoho ohroziť a pritom každý herec je a musí byť testovaný pred výstupom, organizovať rezervácie lístkov a publikum… a potom sa to všetko môže zrušiť. Predsa sme si už zvykli a teraz už hráme i živé predstavenia a znovu sme otvorili kino.“

Prečítajte aj: Kebab, predstavenie o migráciách, násilí na ženách, pornografii, prostitúcii a sne o lepšom živote

Slovenské vojvodinské divadlo upravilo budovu minulý rok a čiastočne tieto práce boli aktuálne aj na začiatku roka 2021.

„Tak sme úspešne zrealizovali projekt stavebnej úpravy pivničnej časti, ktorý podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a vo veľkej sieni SVD sú položené nové svetelné panely, z uličnej strany je osvietené divadlo, ako i Nádvorie 28. októbra. Divadelná technika je obnovená a to najviac svetelná. Fundusy a archívy sme tiež upravili. Najhlavnejšie je to, že je ukončený projekt vykurovanie budovy SVD,“ hovorí riaditeľka Slovenského vojvodinského divadla, konštatujúc, že za posledný rok nestrávili veľa času s divákmi, stále sa však snažili byť aktívni a vždy k dispozícii a byť s nimi v kontakte.

Slovenské vojvodinské divadlo využilo aj možnosť virtuálnych „predstavení“, ktoré ponúka internet a sociálne siete. Počas minulého roka SVD na svojej webovej stránke zverejnilo 13 divadelných hier z minulých sezón, ako aj videá o aktuálnom dianí v Slovenskom vojvodinskom divadle, pričom na sociálnych sieťach uviedol 21 hier.

„Už však chceme vidieť svoje publikum v hľadisku a preto i v najťažších podmienkach – čo i málo – pracujeme,“ uzaviera Viera Krstovská.

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Práve na skutočnosť, že umenie je v prvom rade „spoločenským“ fenoménom, pretože umelec bez publika ťažko dokáže existovať, poukazuje Miroslav Keveždi.

„Ak nemá publikum – umelec stráca svoju identitu. Pandémia vytvorila akúsi „krízu identity“ pre ľudí z umeleckého sveta – je to akási hororová verzia príbehu svrčka a mravca – obaja ochorejú, a pre súkromníkov „svrčkov“ toto je zároveň čas bez príjmu, „existenčná“ zima, ktorá ich vrhá do depresie, najmä ak nemajú inú alternatívu. Tí, ktorí sa profesionálne živia zábavou a umením, sú celkom zabudnutí, ako to už v tomto príbehu je, a otázkou je, či bolo potrebné vytvoriť určitý „krízový štáb kultúry“, ktorý by ich postavil na nohy?,“ pýta sa náš spolubesedník a dodáva:

„Menšie prostredia majú tú vlastnosť, že práca ich kultúrno-umeleckých spolkov je väčšinou amatérska, čo znamená, že ľudia sa venujú predstaveniam z lásky, a nie pre peniaze – nie je to ich práca, ale otázka voľného času. Avšak aj tam sa objavujú profesionáli alebo ešte častejšie poloprofesionáli, tj. tí, ktorí ako choreografi, režiséri, dirigenti dostávajú honorár. Ich angažmán v čase pandémie je otázny. Predsa, ony zvyčajne vždy majú nejakú existenčnú alternatívu, takže sú „menšia starosť“.

Projekt „Život na lokáli s Covid-19“, ktorý realizuje portál Családi kör v spolupráci s portálmi Storyteller a Magločistač, získal podporu Vlády Švajciarska v projekte „Spoločne pre aktívnu občiansku spoločnosť – ACT“, ktorý realizuje Helvetas Swiss Intercooperation a Občianske iniciatívy. Názor vyjadrený v tomto článku je názorom autora a nemusí nevyhnutne predstavovať názor Vlády Švajčiarska, Helvetatesa alebo Občianskych iniciatív.